2024 Taliansko cestopis, časť tretia.

Podrobná mapa cesty s navštívenými miestami ↑

Deň 21.

Zostáva pred nami ešte niekoľko dní výletu. No stále sme dosť južne, až pod Neapolom. Čo teda dnes budeme robiť? Máme už toho za sebou relatívne dosť. Hlavné ťaháky výletu sme už navštívili. Preto naše tempo bude pozvoľné. Ráno máme problém vstať. Predsa len, takmer tri týždne cestovania takýmto tempom si žiadajú svoju daň. Nepatríme už nejaký ten piatok k mladej generácii, a aj keď hlavy chcú, tak telá nám dávajú najavo- pŕŕ! Spomaľte!

Dnes sa teda budeme presúvať z Maratei na pobrežie Amalfi. Tento názov je asi známy veľa ľuďom. K samotnej ceste nemáme čo zaujímavé povedať. 

Pomalým tempom, kochajúc sa krásou pobrežia, okolo obeda prichádzame do Amalfi. Je to jedna z top destinácií v Taliansku. A na počte návštevníkov je to patrične vidieť. Očakávame problém s parkovaním. Vzdávame sa myšlienky, že to niekde zapichneme  tak ako zvykneme- zadarmo. Tu naozaj nie je kde. Takže platíme...A sme radi, že je vôbec kde. Na kraji prístavu.

V tejto dedine sme už boli. Dnešok je také repete. S dronom lietam iba nad morom. Predpisy sú neúprosné. Ani by som si nedovolil lietať nad mestečkom!  

A jedna poznámka: V susednej dedine Atrani, hneď vedľa Amalfi, sa odohráva väčšina dobrého a  nekompromisného filmu Equalizer 3, s Denzelom Washingtonom. Keď si pozriete tento film, uvidíte naozaj veľa z tejto časti pobrežia. Na tento fakt sme prišli až teraz nedávno, keď sme náhodou zhliadli tento film. To len ako perličku spomínam.

Samotné Amalfi je naozaj pekné. Až na to množstvo ľudí, hoci je ešte len koniec mája. V hlavnej sezóne by sme sem určite nešli. Najlepšie pohľady okrem tých z drona, sú z prístavu. V mestečku si ideme pozrieť katedrálu Duomo di Sant'Andrea Apostolo. Bohužiaľ sa platí vstupné. A toto nedokážeme dodnes pochopiť. Prečo sa platí niekde vstupné do kostolov?? Boli sme v mnohých, významných, a neplatilo sa nič. Pomotávame sa teda iba po uličkách Amalfi, parkovné nám končí. Teraz sa tešíme na Positano. Na mestečko ako také áno. Ale na cestu k nemu sa ako vodič vôbec neteším. Očakávanie úzkych, kľukatých, preplnených ciest sa napĺňa. Miestami nadávam ako pohan. Turisti na požičaných autách robia jeden kiks za druhým. Spomenul som si na vetu, ktorú mi raz povedal známy, keď som ho raz  viezol so svojim malým, pomalým autom: "Keď si sa chcel kochať krajinou, koňa si si mal kúpiť!" Zábery premávky na ilustráciu, a nielen tie, budú určite použité v "celovečernom" filme. Ten dúfam vytvorím čo najskôr.

Po neúnavnom krútení  volantom, a keď som po pedáloch dupal ako klavírový virtuóz, dorážame do Positana. Tu je oproti Amalfi jeden rozdiel: Tu sa seriózne nedá zaparkovať! Takže prepínam hlavu do módu drzého domáceho taliana, a zaparkujem bez škrupúľ na hulváta! 

Nastáva zvláštna situácia! Nevšimol som si, že nemáme benzín! Jediná pumpa v okolí je údajne dolu v dedine. Nemáme na výber, ideme už na výpary. Prechádzame s našim prckom úzkymi cestičkami, okolo turistov sediacich na kávičke. Pumpu nachádzame, ale práve sa im pokazila! Čakáme, keďže k ďalšej, ktorá je x kilometrov ďalej by sme už neprišli. Ten benzín bol asi s koloidným zlatom! Podľa ceny rozhodne! 

Pri tej cene sme naliali do nádhery iba pár litrov. Štveráme sa na okraj dediny, čo najvyššie. Nech si dron zalieta. Parkujeme opäť na hulváta, niekomu pred malým obchodíkom. Kývli rukou, že im to nevadí. Pôvodne sme chceli dnes pozrieť aj mesto Sorrento. Musíme ho však vynechať, keďže nechceme spať niekde v okrajovej štvrti Neapola. A čaká nás presun týmto veľkým, trocha divokejším mestom. Vlastne to ani nieje samotný Neapol ,ale jeho aglomerácia. Zacnelo sa nám po hrade. 

Južne od sopky Vesuv by mal byť hrad Castello di Lettere. Nie je niečím mimoriadny. Vlastne je! Z určitého uhla pohľadu je vidno hrad so sopkou Vesuv v pozadí. Keďže už podobný záber máme z Agiry a s Etnou v pozadí, ideme teda nájsť hrad. Premávka je hustá ako vychladená huspenina. Je práve čas, kedy sa všetci hrnú z práce domov. K tomu sú všade vyvesené vlajky futbalového klubu SSC Neapol. Asi sa v tomto čase odohráva, odohrával, či ešte len bude, nejaký významný zápas. A futbal je pre talianov mantra! Stále sme v oblasti Talianska, kde dopravné predpisy majú váhu utrhnutej nohy komára. Značka STOP neznamená vôbec nič! Taliani sú všetci ľaváci, keďže pravidlo pravej ruky nepoznajú. Červená na semafore znamená len toľko, že trocha pribrzdi. Prispôsobujem sa opäť tomuto štýlu. Jednu križovatku prechádzam tak drzo, ozaj drzo, až som sa pred sebou potom hanbil. Ak by som sa držal predpisov, tento cestopis nevznikne... asi by som tam stál s autom dodnes.  

Premávku máme takmer za sebou. Pribudlo pár šedín. Tlkot srdca sa ustaľuje na už príjemných 200 b.p.m. Neďaleko máme zámok Caserta. Je už veľa hodín, je isto zavretá. Ale nás aj tak viac zaujíma skvostný viadukt Vanvitelli. Parádna stavba! A pre nás, milovníkov aj mostov a akvaduktov, je to skvelý zážitok.

Pozeráme na hodinky, a nejakým podivným posunom časopriestoru je už takmer 20.hodina večerná. Preto si priamo pod akvaduktom varíme poživeň. A teraz niekde nájsť nocľah. A vopred prezradím: dnes to bude "jubilejný", tretí krát, kedy nás za tie roky vyhodili z miesta nocľahu!  Pretože sme si vybrali miesto, ktoré nebol tak úplne koshér. Ale vzhľadom k zhruba 300 nociam na divoko máme celkom úspešnú bilanciu.

Nocľahy vyberáme ešte za svetla. Dnes to nevyšlo, a tak už za tmy odbočujeme na nejakú poľnú cestu. Ešte asi kilometer ideme po nej a parkujeme. Pohoda lesná. Ale okolo druhej odiny v noci zrazu svetlá! Ich nepríjemná modrá farba neveští nič dobré! Prišli nejakí asi securiťáci, na Pande! Skúšajú na nás taliančinu. Smola. Anglicky vedia asi toľko ako ja. Takže žiadna celá, nula nula, nič. Stále sa niečo pýtajú. Netušíme čo. Skúšam frázu- Parles tu francéé? A modlíme sa , aby ani jeden z nich nemal babku z Francúzska! Nemali! Predvedú nám teda pri svetlách reflektorov pantomímu, a my začíname chápať. Že vraj tam bola nejaká brána, že či sme si ju otvorili! Pŕŕ! Bola otvorená a ničoho sme sa nechytili! Uverili, keďže to bola pravda. Prikladám fotky zo street view, o akú bránu išlo. Veľmi citlivo nás požiadali, aby sme teda zo súkromného pozemku odišli. Činíme tak, keďže majú obaja Beretty P92 za opaskami. Po asi dvoch kilometroch nachádzame nakoniec ešte lepší flek. Unavení ako vorvani po plavbe cez Atlantik, okamžite zaspávame. Ráno, za svetla nás budí zvuk traktora. Vypúšťam dron, nech viem čo sa v okolí deje. Všetko ok, traktor orie o kus ďalej ako spíme medzi trstinami.

Deň 22.

Keďže nás traktor nenechal do sýtosti vyspať, vyrážame rel. skoro, k ďalšiemu miestu, a tým je hrad Castello Piccolomini di Balsorano Vecchio. 

Pod hradom robíme výdatné raňajky, pretože nás čaká ďalšie miesto v zozname: " Toto musíme vidieť!". Je ním kláštorný komplex Monte Cassino. Znalci histórie 2.svetovej vojny isto vedia o čo ide. Tento kláštor bol brutálne bombardovaný spojencami. Nezostal kameň na kameni. Po vojne bol však vďaka celonárodnej zbierke plne obnovený. Prikladám aj historickú fotku z devastácie.

Kláštor je voľne prístupný. Platí sa iba za prehliadky podzemia. To som chcel vidieť, bez ohľadu na cenu vstupného. Avšak prvá možná prehliadka dňa  bola až príliš neskoro. Tak si prezeráme iba nadzemnú časť, aj s naozaj zaujímavým kostolom:.

Z Monte  Cassina nás čaká presun až za Rím. Rím a jeho okolie sme už v minulosti celkom podrobne videli. O tom bude " pojednávať" niektorý z ďalších cestopisov.

Mierime teda až severne od Ríma, k hradu Odescalchi. Je v súkromnom vlastníctve, a do dnes obývaný rodom Odescalchi. Preto priamy prístup k nemu sa mení na pomerne dlhú prechádzku po pláži. Hrad je krásny. Jeho poloha priamo pri mori je skvelá. Do vnútra sa však nedá dostať. Možno existujú nejaké otváracie hodiny v sezóne. Ale v tomto čase na uzamknutej bráne nie je o tom žiaden oznam.

Sme práve v oblasti Lazio. Pred dovolenkou som objavil na nete fotku naozaj zaujímavého hradu! Castello dell’Abbadia. Malý, romantický hrad, strážiaci most. Toto musíme vidieť! Prichádzame, a hrad je naživo omnoho krajší ako na fotke. Stráži most, ktorý vybudovali v dávnej minulosti ešte Etruskovia.

Dlhý, takmer celodenný presun, spôsobuje že je čas hľadať si nocľah. Už ani nepočítame koľký v poradí. Mám však plán! Nie ďaleko od hradu by mal byť ukrytý malý termálny prameň na kúpanie. Nie je vyznačený v mapách. Po intuitívnom blúdení poľnými cestami, pomedzi vinice a polia, ho nakoniec nachádzame! Vulci. Je to prameň, ktorý je zatiaľ z našich všetkých navštívených, ten najviac utajený. Parkujeme. Pri prameni stretáme jedného Taliana a pár zo Španielska. Keď zisťujú, odkiaľ sme, a čo sme zatiaľ na tomto výlete prešli, tak nechápavo krútia hlavami že- a to na tej Pande?? Jasne! A spávame v nej! Skoro sa utopili! Vravíme im španielsky, ukážeme, vysvetlíme, ale až sa vyčabŕňame v tejto báječnej vode! Talian vraví- mám aj Pandu, ale v nej sa isto nedá spať! Vydrž, ukážem! Voda je tu neskutočne fajn! Keď sa už vonku stmieva, všetci piati ukončujeme kúpeľ. Autá majú vedľa Pandy. O tri minúty je Panda prerobená na spanie. Tak veľké oči nemá asi ani lemur. Nechápu. Ponúkame španielke- vlez do vnútra a vyskúšaj posteľ. Nakoniec sme boli radi, že vyšla von. Lebo to vyzeralo, že budeme spať v trojici. Tak sa jej tam dobre ležalo. Pýtajú sa nás, máte web stránku alebo instagram? Nuž, nemáme...(vtedy sme ešte nemali). Myslím, že sme však opäť niekoho cudzieho, náhodného, inšpirovali k cestovaniu na divoko v osobnom aute.

Deň 23.

Keďže termálnych prameňov nie je pre nás nikdy dosť, tak hneď ráno po raňajkách v tráve vyrážame k jedným, ktoré sú preslávené minimálne na Európskej úrovni! Saturnia! Sme tu už  štvrtý krát. Toto miesto sa jednoducho nedá vynechať! Presne vieme, kde máme zaparkovať...Ups! Od poslednej návštevy prišlo k úprave parkovania. Parkovisko je už na inom mieste, o niečo ďalej, a je platené. Stojíme teda zadarmo na mieste, kde sme parkovali kedysi dávno, pri prvej návšteve. Saturnia nesklame. Avšak! Treba prísť ráno, v pracovný deň, a mimo prázdnin!!! Inak tu budú stovky ľudí! Voda je vždy skvelá. Má niečo okolo 37 stupňov. Už nemáme potrebu sa čľapkať v každej terase, tieto začiatočnícke maniére máme už za sebou. Vyberáme si miesto ešte nad vodopádom, kde máme aj chládok pred slnkom. Viac info aj krátke video z tohoto miesta nájdete tu: Cascada del Molino di Saturnia . Kto pôjdete okolo- spravte si tu zastávku! Nebudete sklamaní!

Dnes sme po kúpeli plní síl, a tak máme  v pláne štyri hrady a pevnosti, ďalšiu z najkrajších dedín Talianska, neobyčajnú studňu, a ak sa zadarí, tak ešte dva dedinské termály vedľa seba. Ideme na to!

Zo Saturnie si to šinieme okolo jazera Bolsena k dedine, podľa ktorej je jazero pomenované. Na jej okraji poobdivujeme hrad, ktorý je síce zavretý, ako inak- je to daň za ročné obdobie, v ktorom sme vyrazili. Rocca Monaldeschi della Cervara.

A už iba pár kilometrov nás delí od ďalšej Talianskej krásky: Civita di Bagnoregio. 

Nech sa páči, v tomto krátkom videu je ukázané a povedané o tomto mieste viac :

A teraz hurá do Orvieta! Do malého mestečka, ktoré leží na masívnom bloku tufu. Okrem pevnosti a katedrály sa obzvlášť tešíme na studňu! Akú studňu? Nuž, volá sa Pozzo di San Patrizio. Táto do zeme vedúca fascinujúca stavba bola postavená v 16.storočí. Mala zásobovať vodou mesto v prípade obliehania. Je 13m široká a 54m hlboká. No pri pohľade z jej dna, budete mať pocit, že je omnoho, omnoho hlbšia. Platí sa vstupné, 6eur. Toto je jedno z miest, ktoré chceme vidieť, kde neváhame ani na sekundu, hoci by bolo raz také drahé. Má dve točité schodišťia. Jedným idete na dno, a druhým nazad hore. Ťažko sa opisuje takéto úžasné miesto. Tu treba naozaj prísť, a vidieť to na vlastné oči!

Neďaleko od studne si prezeráme voľne prístupnú pevnosť Rocca Albornoziana. A v strede mesta veľmi peknú katedrálu Duomo di Orvieto.

Teraz nás už čaká malá dedinka s pekným hradom Castello di Torre Alfina. Ten je - ako inak- zavretý. Ďakujem teraz opäť za dron! V snahe dostať sa s autom čo najbližšie sme skončili na konečnej, z ktorej viedli dolu iba schody. Panda sa teda dnes oficálne naučila jazdiť aj po schodoch. A aj to bude vo filme!

Keďže táto oblasť Talianska je posiata rôznymi skvostami, ktoré nás zaujímajú ,tak nás delí iba pár kilometrov od ďalších termálnych, zadarmo, kúpeľov. Pod dedinou San Casciano dei Bagni by mali byť rovno dva. Tieto sú už pomerne dobre zaznačené v mapách. Takže prichádzame bez blúdenia.

Toto je pravý dedinský tzv. rurál, vidiek ako vyšitý z katalógu. Prvý bazén skúšame okamžite! Teplotne je príjemný, nie príliš horúci. Vďaka tomu, že je zčasti aj zastrešený, tak sa tu dá oddávať hedonizmu aj počas dažďa. Druhý termál je vzdialený možno 200metrov. Tento je výrazne teplejší, a tu už stretáme aj pár ľudí. Ale všetci sú to domáci, žiadni turisti.

Na dnes termálov asi stačilo. Teplá voda unavuje. Zostáva nám už iba 20km k poslednej dnešnej zastávke. A tou je pevnosť Radicofani. Hoci sa spúšťa výdatný dážď, my sme spokojní. Keďže zisťujeme, že priamo pod pevnosťou je parkovisko, kde môžme nerušeno nocovať.

Deň 24.

Ráno už neprší. Ale je pomerne hustá, nízka hmla. To je ideálna scenéria pre dron. Hoci je pevnosť pekná aj zo zeme, no pohľad v tomto počasí zhora je predsa len trocha zaujímavejší. Kto chce, tu je krátke video s komentárom o pevnosti:

Čo je dnešné menu? Množstvom  bude diétne, ale chuťou výdatné. Keďže tie termálne pramene nám nedajú pokoj, tak sa doobeda pri dvoch zastavíme. Neskôr to bude opevnená dedina Monteriggioni, potom Manhattan stredoveku v podobe San Gimignana. A jeden ružovočervený hrad, 

Po rannej hmle už nie je ani stopa. Dnes sa budeme pomaly presúvať, kochať sa, krajom Toskánsko. Po ceste je termál Bagno Vignoni. Malá dedina, pod ktorou je jazierko s teplou vodou. Do neho vteká mini vodopádom horúca voda zo skál. Nakoniec sa tu nekúpeme, to sme absolvovali v minulosti už pár krát. A plavky sa nám na strešnom nosiči vďaka nočnému dažďu vôbec neusušili. A tak sa tu len trocha pomotáme, či sa niečo za tých pár rokov nezmenilo. Viac info o tomto mieste tu: Bagno Vignoni

Je už cítiť, že sme nejaký ten týždeň na cestách. Nemyslím smradom! Veď sa kúpeme často ako kanáriky! Ale vravíme tomu- precestovanosť. Príliš veľa zaujímavých miest sme už na tomto tripe videli. Sme už trocha fajnoví ,že kde zastavíme a čo pozrieme.

Ešte sa teda zastavujeme pri poslednom termáli na tomto tripe, a to pri Bagni di Petriolo

Na znovuprebudenie cestovateľských chúťok potrebujeme nejaké WAU! miesto. A tým určite bude Monteriggioni! Lebo tu sme ešte nikdy neboli, hoci sme išli okolo už 5 krát! 

Dnes teda napravíme tento dlh. Je to miesto viac než fotogenické. Mini dedinka obohnaná vysokými hradbami s vežami. Vnútri pár domov, reštaurácie, tuším aj nejaká možnosť ubytovania. Ale trocha draho je tam. Predsa len, je to magnet na turistov, a tých sem prúdia davy!

Keď sa povie Manhattan stredoveku, tak sa tým vo väčšine myslí San Gimignano. Krásne zachovalé stredoveké mesto, s vysokými vežami. Asi neprekvapím, keď poviem, že tu sme už pár krát boli. Viem ,že to vyznie neúctivo k pamiatkam, no my sa vždy najviac tešíme na pizzu v jednej špeci pizzerii. To je už rituál. Prísť sem a dosýta sa jej najesť. Berieme pizzu do ruky, sadáme v centre na schody, a kŕmime sa a kocháme.

V tomto našom 2 minútovom videu predstavíme Monteriggioni aj San Gimignano:

Ku koncu dňa sa presúvame znovu smerom k Monteriggioni, ale pokračujeme ďalej až k hradu Castello di Brolio. Je pokročilá denná doba, brána je už zamknutá, hoci vo vnútri sú ešte zamestnanci.

Na dnes nám už iba zostáva nájsť nejaké zákutie, kde sa zložíme na nocľah. Nedarí sa to na prvý pokus. No tak teda nešpekulujeme s hľadaním nejakého luxusného miesta s výhľadmi. A berieme to, čo nachádzame. Okrem čiernych diviakov tu nikto nebol. Ale diviaky sa za šera viac zľakli nás, ako my ich. Neskutočne rýchlo vedia bežať do kopca!

Deň 25.

Už aj z textu trocha cítiť, že adventúra sa blíži pomaly ku koncu. Teraz sa budeme pár dní iba presúvať domov. No po ceste ešte určite pár miest navštívime. Dnes začíname deň túlaním sa po oblasti Crete Senesi. To je oblasť, z ktorej poznáte typické fotky z Toskánska. Nech sa páči, tu sú niektoré z nich: 

Keď nám už stačí voľného vozenia sa krajinou, tak smerujeme k mestu Volterra. Prvé naše kroky tu vedú k rímskemu divadlu.

V centre Volterry, na námestí Piazza dei Priori poobdivujeme palác Palazzo dei Priori. 

Ďalšou zastávkou je dnes stredoveké centrum mesta Lucca. To je celé obohnané mohutnými hradbami tak širokými, že na niektorých z nich vedú bežné cesty. Oválne námestie s výstižným názvom -Piazza dell'Anfiteatro, nesmiete vynechať pri prehliadke mesta. Rovnako stojí za návštevu aj bohato zdobený biely mramorový kostol - Chiesa di San Michele in Foro.

Poslednou dnešnou zastávkou bude diablov most - Ponte del Diavolo o della Maddalena, cez rieku Serchio, v dedine Borgo a Mozzano. Tento výnimočne zachovalý most pôvodne z 11.st bol v 14.st. zrekonštruovaný. A stojí dodnes. Dá sa po ňom prejsť na druhú stranu. Je dlhý 95 metrov a max. výšku má 38 metrov! Ale keďže je v súčasnosti hladina rieky výrazne vysoko- kvôli priehrade, tak most nepôsobí taký vysoký.

Dnes šípime menší problém s hľadaním nocľahu. Prechádzame totiž pohorím Apeniny, rôznymi dolinami. Tie sú úzke, a miestami je iba rieka a cesta a hneď kopce. Našťastie sme s tým rátali, a máme časovú rezervu. Vyskúšame to zapichnúť na horskom priechode Passo dell'Abetone. Je to však lyžiarska oblasť, a tak všetky dostupné parkoviská sú platené. Pokračujeme ešte pár kilometrov a za dedinou Pievepelago to nekompromisne parkujeme dolu pri rieke.

Deň 26.

K hraniciam Rakúska je to ešte cca 500km. A chceme sa vyhnúť plateným talianskym diaľniciam. Je sobota, 1.6.2024. Ideálne by bolo vrátiť sa domov v nedeľu večer. To sa dá stíhať, dokonca máme časovú rezervu na pozretie pár miest. A tak ešte v pohorí Apenín zastavujeme pri hrade Castello di Montecuccolo. 

Teraz nás čaká úsek, ktorý nás v Taliansku nikdy nebaví. A tým je presun pre nás nudnou Pádskou nížinou. Medzičas máme dobrý, hoci ideme mimo platených úsekov. A tak si v aute vravíme... Nejdeme kuknúť to slávne Bibbione, o ktorom tak niektorí básnia už od 90tych rokoch? Prečo nie! Nikdy sme totiž neboli pri mori v tejto časti Talianska. A pláži máme navštívených rel. dosť. ( O nich píšeme v tejto kapitole: Pláže )

Nuž teda onedlho parkujeme v Bibbione. Prichádzame na pláž. A... nuž, naozaj tento štýl tisícok slnečníkov a lehátok nie je pre nás. Avšak aj takéto miesta si nachádzajú svojich návštevníkov, ktorým presne toto vyhovuje a páči sa im to. A tak to má byť.

Odchádzame z Bibione. Bez emócií. Vedeli sme čo uvidíme. Letmý pohľad do navigácie, a zrak padol na mesto Palmanova. To sa nachádza vo vnútri hviezdicovej pevnosti. Zhora je na ňu pohľad úžasný. Zo zeme si človek nedokáže predstaviť ten tvar. Mestečko je to však pokojné, príjemné. Teraz už len vyraziť smer Udine, a odtiaľ k rakúskej hranici. Pôvodný plán prespať na prvej rakúskej čerpačke na diaľnici rušíme. Hoci tam pri návratoch z južných častí Európy vždy spávame. Skúsime posledný nocľah na tripe stráviť ešte v Taliansku a na divoko. Bez problémov nachádzame vhodné miesto. Je v širšom koryte rieky Tagliamento. Zimný sneh je už v Alpách roztopený, a tak nehrozí v noci nejaká záplavová vlna. Dažde nehlásajú. Noc bola konečne čerstvá. Vonku príjemných 5 stupňov. V aute o obvyklý jeden stupeň viac. 

Deň 27.

A je tu deň návratu. K tomu už nie je čo povedať. Snáď len to, že domov to máme ešte 650km, ale už iba  po diaľniciach. Cesta Rakúskom je už taká stereotypná, že ju partnerka takmer celú prespí. Zdriemol by som aj ja, ale nemám autopilota. Ešte za svetla prichádzame domov. Vyzdvihneme si psíka, mačky, skontrolujem počet sliepok. Popozerám o koľko  za ten takmer mesiac všetko v záhrade povyrástlo, a odhadujem počet fúrikov ktoré naplním burinou...

Zhrnutie.

Žiadne dlhé litánia. Väčšinu ste sa dozvedeli pri čítaní. Asi iba dve slová postačia: Fajne bolo!

Sĺúbil som, že na konci tohoto príbehu budú uvedené aj také, mierne praktické informácie. Možno sa niektoré budú niekomu hodiť. A možno vďaka nim dokážeme " presvedčiť" aj tých , ktorí stále neveria, že takýto výlet môže byť finančne nenáročný, vzhľadom k dĺžke výletu a najazdeným kilometrom.

Poďme na to: 

-Ako plánujeme cesty?

-Ako vyberáme miesta nocľahov?

-Ako sa stravujeme?

-Čo všetko si so sebou na cesty berieme?

-Koľko takýto špás zhruba stojí?

Plánovanie trasy. 

Nie je to žiadna veda. Podstatnú časť miest nájdeme v google maps. Prípadne, keď chceme nájsť hrady, tak si zvolíme v mapách určitú oblasť, do vyhľadávania zadáme napr. Castello di.., a potom už iba vyberáme z ponuky. Samozrejme, že okrem máp používame aj stránky na nete. Napríklad dobrý je aj Tripadvisor. Tam si zadáme krajinu, druhy miest ktoré nás zaujímajú. A zasa vyberáme tie pre nás zaujímavé. Všetky "podklady" si zaznačujem potom do mapy. A pokiaľ sú príliš " rozosiate" po krajine, tak nastáva moment, kedy treba niektoré " obetovať". Aby sme nejazdili stovky kilometrov krížom krážom. Konkrétne: plánovanie tohoto tripu po Taliansku netrvalo dlhšie ako týždeň.

Ale tie Google Maps sú už tak trocha plné:

Výber miesta na nocľah.

Je to najviac subjektívna kategória. Keďže na túto tému neexistuje nejaké univerzálne pravidlo či postup. No nocľahy sme zatiaľ ešte nikdy nevyberali pred samotným výletom! Netušíme, v ktorý deň v akej oblasti budeme. Je to viac menej otázka intuície. Zo skúseností môžme povedať, že najhoršie sa hľadá miesto v horských oblastiach s úzkymi dolinami. Na úplných rovinách, bez vegetácie, je zasa problém s tým ,že sme viditeľní už z diaľky. Ideálna je teda mierne pahorkovitá, zvlnená krajina. V časom, keď bol roaming  ešte drahý, sme nocľahy hľadali iba "očami". V dnešnej dobe, keď odhadujeme, že kde nás noc zastihne, používame opäť Google Maps, ale prepnutú na satelitné reálne zobrazenie. Pri priemernej schopnosti orientácie sa dá týmto spôsobom ľahko nájsť vhodné miesto. Nejaká poľná cesta, ktorá nikam nevedie, k žiadnej farme a pod. Treba mať však na zreteli fakt, že Maps ukazujú zábery dvojrozmerne. Takže sa už aj nám stalo, že tvz. ideálna odbočka niekam do lesíka, bola síce naozaj cesta do lesíka, ale v skutočnosti brutálny stupák! Zo zásady sa vyhýbame mestám a ľudským sídlam. Medveďov, diviakov, a podobných miláčikov sa nebojíme. Pretože najhoršie zviera je človek. Pár krát sme už boli nútení spať v meste. Ale nocľahu nikde v prírode, nikým nerušení sa to nikdy nevyrovná. Čo sa týka legálnosti takéhoto druhu prespávania... to je veľmi citlivá téma. Ale sú obrovské rozdiely v rámci jednotlivých krajín! Napr. v Rakúsku to určite nedoporučujeme. A v takom Švajčiarsku...to je policajný štát!  Nájsť tam takýto druh nocľahu je naozaj náročné. Ktokoľvek vás niekde takto  uvidí, máte istotu, že okamžite volá policajtov!

V Taliansku, Španielsku, Portugalsku, na Balkáne to bolo vždy bezproblémové, až na dva prípady. Vo  Francúzsku to záleží od konkrétnej oblasti. 

My si naše nocľahy delíme na niekoľko kategórií. Krásne , " viewové", s výhľadom na niečo nádherné. Potom tie bežné- krajina bežná, fajn, kľud. A nakoniec tzv. technické nocľahy, keď sa nezadarí za svetla nič nájsť, a zapichneme to niekde pri čerpacej stanici, či niekde len tak narýchlo odbočíme z cesty do húštiny, alebo niekde v pri ceste v rušnom letovisku. Je logické, že sa snažíme vyhľadávať tú prvú kategóriu. Spôsob spania v aute prináša brutálnu úsporu nákladov. Napr. tento trip mal 26 nocí. Priemerná cena za ubytovanie na noc pre dvoch je minimálne 60 eur. Plus strata času presunom k ubytovaniu. A 60e x 26dní vychádza  asi 1560 Eur...tie týmto spôsobom prespávania ušetríme. Samozrejme odpadá rôzne bookovanie ubytovania. A častokrát by bol problém nájsť ubytovanie iba na jednu noc.

Tu je fotogaléria niekoľkých miest, kde nás nikto nerušil:

Ako sa stravujeme.

Pointou je heslo: nežijeme preto, aby sme jedli. Ale jeme preto, aby sme žili. Stravovanie je po ubytovaní druhá najnákladnejšia položka každej dovolenky, ktorú sa snažíme čo najviac znížiť. Preto neprinášame, a ani nemienime prinášať , žiadne hodnotenia reštaurácií.

V podpalubí Pandy máme mikrokuchynku. Pozostáva zo základného riadu, neodmysliteľnej vývrtky, dvoch pohárov, príborov, tanierov a hrnca, v ktorom sa varí všetko! Vozili sme 2kg PB fľašu, ale je neskladná, a aj tak nevydrží celý mesiac. Preto vozíme turistický varič( plus jeden rezervný), a plynové kartuše, jednorázové. Tri na úvod z domu. A podľa potreby dokúpime ďalšie v každom Decathlone a pod. Zaberú výrazne menej miesta ako oceľová 2kg fľaša. 

Typické raňajky sú rovnaké ako doma. Buď tzv. suché, chlieb ,syr, šunka, tuniak v konzerve, olivy, zelenina. Alebo s džemom, maslom. Horčicu si berieme z domu vždy našu! V zahraničí nikde nevedia  vyrobiť horčicu chuťovo podobnú našej slovenskej! A často sú to ráno paštekové chleby s hromadou cesnaku. Rybičky zasa vždy s kvantom cibule. Nechodíme po vernisážach, divadlách, kinách, nebudeme  tak cez deň nikomu smrdieť ako odháňači upírov.

Kávička je posvätná! Tá musí byť každé ráno, a v priebehu dňa minimálne ešte jedna. Čaj? Áno! Z domu si vozíme zarobený z nazbieraných byliniek, a keď sa minie, tak nazbierame známe bylinky niekde v prírode.

Z domu si so sebou vozíme jedlo iba na cestu. Plus nejakých tuniakov, paštéky. Ako rezervu. Nakupujeme priebežne v obchodoch, tých lacnejších. Gro stravy cez deň tvorí zelenina a ovocie, a hlavné výživnejšie jedlo si varíme. Obykle rôzne cestoviny s omáčkami, syrom. Keď majú v obchode hotové jedlá za ok cenu, tak občas kúpime aj také. Hladom rozhodne netrpíme. Čo sa týka nápojov. Pitnú vody máme vždy so sebou na pár dní, pre istotu. Potom je tu tzv. technická voda, nabratá v prameňoch, ktoré sú označené ako pitné. Tak takú vodu používame na varenie a umývanie. Alkoholické nápoje? Samozrejme tiež. Pivo je základ. V kufri musí byť vždy pár plechoviek. A víno priebežne kupujeme tiež v obchodoch. Akú máme spotrebu na takom priemernom mesačnom výlete? Táto informácia je tajná, iba pre ľudí s previerkou druhého stupňa :-)

Čo všetko si berieme do auta z domu?

Keďže Panda nie je práve najväčšia, tak čo najmenej. Keby sme mali obytnú dodávku, tak vozíme obrazne aj vrece zemiakov, drevo na kúrenie, a vrece soli na dosolenie mora...Jedlo už bolo spomenuté. Oblečenie bežné. Osobne šoférujem bosý. Bez ponožiek. Z pravého palca na nohe som sa naučil urobiť provizórny tempomat. Veľa vecí na oblečenie neťaháme so sebou. Dva páry tenisiek, alebo tenisky a pevnejšia obuv do hôr,  jedny šlapky. Nejaká sada ako tak nepremokavého oblečenia. A aj do južných krajín bundu a spodky. Keďže veľakrát spíme, či turistikujeme pri teplote okolo nuly. Áno, aj počas jari v Španielsku vie byť riadna kosa.

Máme nejaké základné náradie na bežné opravy auta. Štartovacie káble, a vždy so sebou vozíme aj snehové reťaze! Aj cez leto napr. na Korziku. Vedia pomôcť v mokrej tráve alebo v troche blata.

Elektrinu na dobíjanie prístrojov riešime konvertorom na 220V, ktorý je zapojený do autozásuvky. Plus máme miesto powerbanky akumulátory Parkside z Lidla. Tie nabíjajú prístroje, ktoré sa bežne cez deň počas jazdy nestihli dobiť. Zatiaľ sme nikdy nemali potrebu, ani pri mesiac trvajúcich výletoch, riešit v aute nejaké solárne panely a druhú autobatériu.

Auto má napodiv stále havarijné poistenie. To však nepokrýva  prípadný odťah až domov. Preto to odnedávna riešime krátkodobým pripoistením u firmy, ktorá presne takéto prípadné odťahy až domov zorganizuje a zaplatí. Odhadom je to na Pandu 65 Eur na mesiac.

Koľko takýto špás zhruba stojí?

Najťažšia otázka. Pretože premenných hodnôt je príliš veľa. Záleží na ako dlho ideme, a hlavne ako ďaleko ideme. Okruh Španielskom na 30 dní bude logicky drahší ako dva týždne na Sardínii. Ale lacnejší ako týždeň v Nórsku. Najväčšou položkou je vždy benzín. V závese sú poplatky za diaľnice. 

Cena za stravu je cca rovnaká ako u nás doma. Podstatne menšiu časť výdajov tvoria vstupenky či výnimočne platené parkoviská.

Takže ako ilustračný príklad uvediem tento konkrétny výlet po Taliansku. V posledných rokoch si už nevedieme absolútne presný zoznam, kde a za čo sme koľko minuli. Samozrejme vieme, koľko sme minuli celkovo, a takmer presne vieme koľko z toho stála najväčšia položka benzín.

8500 km najazdených, spotreba 5l/100km, cena benzínu priemer 1,85Eur/l. Spolu 790Eur. Dva krát rakúska diaľničná známka, pár platených úsekov v Taliansku, trajekt na Sicíliu a nazad spolu cca 180Eur. Platené parkoviská boli tak malou sumou/ vyhýbame sa im/, že tvorili možno 20Eur spolu. Jedlo nakupované počas výletu cca 400 Eur. Suveníry a darčeky nekupujeme. K tomu ešte pripoistenie auta, a cestovné poistenie pre nás. Takže cakom prask spolu cca 1500 Eur. Na dvoch, spolu. Tých 750Eur na hlavu za mesiac trvajúcu srandu je pre nás prijateľných. Veď napr. v našich Tatrách by nám tá suma vystačila na aký čas?...

V ďalších cestopisoch budú náklady vyčíslené presne na Euro, počas nich sme si písali ešte podrobný zoznam.