2024 Taliansko cestopis, časť druhá.

Podrobná mapa cesty s navštívenými miestam↑

Deň 12.

Noci tu na juhu bývajú už v máji teplé. Spacáky máme rozbalené len zo zvyku. Noc trávime ešte v Basilicate, ale raňajky si už urobíme v pár kilometrov vzdialenej Kalábrii. Presúvame sa k Vasche di Sant'Alessio. Podľa info by to mali byť také bazéniky v prírode s minerálnou vodou. O ich teplote sa nikde nič nespomínalo, tak dúfame, že budú teplé. Nie sú. Studené sú ako psí ňufák.

Ale je to celkom fajn piknik miesto so zázemím. 

Trochu sa tu zdržíme pri výdatných raňajkách. Čaká nás dnes jeden z vrcholov celého výletu. Dych vyrážajúca dedina na kopci a s normanským hradom na vrchole - Rocca Imperiale. Videl som raz na internete nočný záber  na túto dedinu z výšky. Toto musíme vidieť! Je to úžasné aj za denného svetla. V dedinke sa motáme dlhšie ako sme očakávali. 

Pokračujeme južným pobrežím Kalábrie. Plánovaný večerný príchod do prístavného mesta Reggio Calabria, odkiaľ pôjdeme trajektom na Sicíliu, odkladáme na ďalší deň. Rozhodli sme sa preskúmať časť Kalábrijského vnútrozemia. Pred odbočením do tejto chudobnejšej časti ešte zastavujeme na pobreží pri hrade Castello Federiciano. Je vybudovaný na skale priamo pri mori. Dnes je v ňom hotel a reštaurácia. Neboli sme sa tam najesť, máme vlastnú reštauráciu vzadu v kufri auta. Naše cestovanie je finančne veľmi nenáročné. Návštevy takýchto parádnych hradných reštaurácií s tým nekorešpondujú.

Takže klasika, hrad si poobzeráme iba zvonka, urobíme fotky na pamiatku a vezieme sa pobrežím o kúsok ďalej.

Konečne odbočujeme do vnútrozemia. Zachcelo sa nám vyčľapkať sa v teplej vode. Prichádzame k termálnemu kúpalisku, ktorého časť sa nachádza v jaskyni. Grotta Delle Ninfe. Vopred sme vedeli že je bohužiaľ už mimo prevádzky, čo je škoda. No aj tak si to musíme pozrieť. "Neštandardným" spôsobom vchádzame do areálu. Bazény sú vypustené, nikde nikoho. Dostaneme sa však až do jaskyne, kde stále vyteká horúca voda. Prostredie je ponuré a tmavé. Nakoniec sa tu nekúpeme. Nie som si totiž istý, či sme sa vyhli v správnom uhle jednej kamere na začiatku areálu. Ak by nie, nemáme veľa času do príchodu kontroly...Vonku, mimo areálu, však podľa čuchu nachádzame potok  s fajn teplou vodou. Nemôžem z tohto miesta len tak odísť a nevyskúšať vodu. Tak som sa v tom koryte zaprel  nohami a nechal sa štvrťhodinu obmývať prúdom vody. Odhadujem, že som teraz dostatočne čistý. Iba sa za mnou bude ťahať odór síry po celý deň.

Pokračujeme ďalej do vnútrozemia, do dediny Civita. Stojí na kopci nad roklinou. Na dne rokliny je cez riečku postavený tzv. Diablov most. Zaparkujeme v dedine pred radnicou, keďže bežné parkovacie miesta sú plne obsadené. Dedina je slušne navštevovaná. Aj teraz autobusy privážajú turistov. Vydávame sa pešo k mostu. Betónová cesta je prudká, veľmi prudká. Ledva dokážeme brzdiť nohami. Očakávame, kedy nám palce pretrhnú tenisky. Masaker klesák. Potom si uvedomujeme, že nás to čaká aj opačným smerom. Váhame, či zídeme až celkom dole k mostu. Zišli sme. Pre ľudí čo nevládzu, premáva vojenský špeciálny tereňák. A ten zrovna prichádza. Okrem nás tu však nie sú práve žiadni iní turisti. Určite by nešiel nazad do toho kopca iba s nami dvoma... Ale išiel! Za 5 eur. Aj 10 by sme dali!! Držíme sa na korbe auta ako kliešte. V dedine si ešte kupujeme špeciálny miestny likér. 

Je 16 hodín. Nebudeme už tlačiť na pílu, pomaly sa presúvame do hôr. Počas cesty ešte na krátko zastavujeme pri uzavretom Castello di San Mauro. 

A teraz už len hory, serpentíny. Počasie sa behom pol hodiny zmenilo z jasna na tmavé zlovestné mraky. Cesta lesmi dostáva správnu, tajomnú, pochmúrnu atmosféru. Blížime sa k dedine Longobucco. Jej názov sa dá trocha expresívne preložiť ako dlhé ústa- dlhá huba. Celý ja!

Z tejto dediny pochádzalo veľa neslávne známych gangstrov. Či už pôsobili tu- na "regionálnej" úrovni, alebo sa presťahovali do USA  a tam pokračovali v činnosti ktorú si osvojili v rodisku...

Dedina je to aj vďaka momentálnemu počasiu ponurá. Vysoké domy v tmavosivej farbe, ošarpané, ľudí pomenej. Ale zrazu vchádzame do centra, pozrieme vľavo a na malom námestíčku sedí pri stoloch snáď 20 chlapov. Ich oblečenie je v rôznych odtieňoch čiernej, keďže niektorým asi manželky neperú v Perwolle... Neviem prečo, ale brzdím auto, asi kvôli premávke. Prestali hrať karty, diskutovať  a ako na povel sa ich pohľady nasmerovali na nás. V momente som dostal žáhu, tak mi krk stisklo! A nie len iba krk. Dúfam, že sme sa vďaka tomu divnému počasiu nepreniesli v čase . Sklápam zrak ako japonská gejša, a veľmi citlivo zaraďujem jednotku a pohýňam sa radšej ďalej. No keďže som  celý  trochu stuhnutý, nohy mám drevené ako Buratino, tak mi gumy zapišťia... Za dedinou sa po dlhšom čase znova nadychujem. Do spätného zrkadla pozerám ešte slušných pár kilometrov. Ale žiadne čierne Lancie či Alfy Romeá ani terénne motorky nevidím. Táto dedina sa nám hlbšie vrýva do pamäti. Mimochodom- tu sme neurobili ani jednu fotku, kto vie prečo...

Keďže sa už netrasiem, v lese zastavujeme na cikpauzu. Začína výdatne pršať. Nie zo mňa ,z oblohy.

Podľa satelitných záberov sa nám javí ako najlepšie miesto na nocľah niekde pri jazere Cecita. Pomerne vysoko položené jazero má členitý breh. A tak ho takmer celé musíme obísť, aby sme našli vhodné miesto na nocľah. Poľné cesty začínajú byť rozmočené. Trocha nás to šmýka. Nachádzame miesto, z ktorého nevidíme žiadnu farmu či domy. Logicky predpokladáme, že tým pádom neuvidí ani nik nás. Dážď trocha ustal, akurát na to , aby sme stihli vytiahnuť varič a niečo teplé si uvariť k jedlu. Nepropagujem používanie alkoholických nápojov! Ale či sa nad tým niekto pohorší, alebo nie, to je jedno. Po dnešnom dni si zaslúžime dobré červené na ukľudnenie.

Ono, v tom Longobucco reálne o nič nebezpečné nešlo. Ale keď má človek napozeraných X filmov a seriálov o mafii, tak taká scénka v dedine mu ich všetky naraz pripomenie a v momente sa z toho do..rie. No a ako sa spalo v takom prostredí pri jazere? Luxusne! Uvoľneno, s otvorenými oknami na aute. 

Deň 13.

Ráno sa zobúdzame do tak pekného počasia, že sa ani neponáhľame preč. Čo nás dnes čaká? Skalné obydlia, parádny hrad, neprístupný hrad, a na záver dňa by sme chceli preskúmať opustenú dedinu na "konci sveta" a prípadne tam prespať. Podľa navigácie je to cca 300km. Keď zoberieme do úvahy kvalitu ciest čo nás čakajú, plus pár zastávok na menovaných miestach, tak budeme mať čo robiť.

Skalné obydlia Grotte Rupestri di Verzino sú voľne prístupné. Je to také jaskynné "sídlisko" staroveku. Ľudskou činnosťou tu bola v tufe vykopaná sústava obytných a skladových priestorov:

Pokračujeme k hradu. Peknému hradu! Castello di Santa Severina. Je priamo v mestečku a je otvorený, vstupné je symbolické. Platíme a vchádzame. V interiéroch je vo viacerých poschodiach výstava stredovekých kostýmov  a hlavne takých, ktoré boli použité v desiatkach rôznych filmoch. Pri každom je fotka, a popis v ktorom filme bol použitý.

Pokračujeme dlhším presunom až k zrúcanine normanského hradu Castello Normanno Gerace . Ten je síce zaujímavý ale trvalo neprístupný. Keďže stojí na osamotenom skalnom brale a žiaden most k nemu nevedie.

Je niečo po 17. hodine. Do cieľa zostáva 90km. Vravíme si- pohoda. Omyl! Viac než tri hodiny nám to trvalo! K spomínanej  opustenej dediny Roghudi Vecchio  vedie iba jedna cesta z horskej dediny Bova. Od Bovy je to iba 20km, ale tých 20 km ideme viac než hodinu! Cesta je úzka, ledva pre jedno auto , rozpadnutá, každú chvíľu nás prekvapia balvany na ceste, popadané konáre. Zápasíme s nástrahami cesty a s časom. Slnko už zapadlo a pokiaľ je ako tak ešte šero, chceme do Roghudi doraziť. Nakoniec sa nám to  pred 21.h darí. Parkujeme na okraji dediny pri prvých domoch. Mobilný signál nula bodov. O chvíľu je tma ako v rohu. Zavládlo absolútne ticho. Tu snáď nežije ani žiadna zver. Strach? Vôbec žiadny. Neveríme, že by sem v takomto čase nejaká živá duša prišla. Potme ešte varíme večeru a jediné svetlo široko ďaleko je plameň z nášho variča. Tešíme sa na ráno ako to preskúmame. Ukladáme sa v tom tichu a tme na spánok:

Deň 14.

14-ty deň výletu. Ráno nás budia zvuky, ktoré mi pripadali ako zvuky motora. Nemýlil som sa. Dofrčal Fiat Doblo, otasaný a  dobitý z každej strany. A v ňom je pár chlapov. Čo tu chcú? V tomto Bohom zabudnutom kúte?

Veci sa majú takto: celá dedina je uzavretá a so zákazom vstupu. To sme si večer za tmy nevšimli. Jediný vstup je zahradený a bránka je na zámok. Tí chlapi tam chodia niečo opravovať, keďže podľa ich info to nejaká regionálna správa začala financovať. A časom  má byť z toho niečo ako múzeum. Samozrejme že nás na naše presviedčanie pustili. Lebo máme Pandu a ja mám  psie oči.

Seriózne nás upozornili kadiaľ môžme chodiť. Lebo je to tam naozaj nebezpečné kvôli zosuvom. Ich podmienky sme dodržali a popravde, aj bez tých podmienok by sme sa do niektorých častí dediny neodvážili. Hlavne keď tam nedávno pred nami zahynul nejaký chalan, pod ktorým sa utrhla časť domu a zrútila sa do údolia.

Naozaj som teraz spokojný. A ďakujem priateľke, že bola ochotná sa so mnou trepať do takého extrémneho "zapadákova". Už roky som mal túto dedinu v hľadáčiku, no nebol čas sem odbehnúť.

Dnes je plán jasný. Dostať sa trajektom na Sicíliu. A mojim zatiaľ nevysloveným želaním je prespať na sopke Etna. Teda presnejšie- na najvyššom mieste kde sa dá dostať autom, takže technicky to bude spánok pod, aj na sopke. Trajekt sa na  Sicíliu vopred  nebookuje. Množstvo trajektov premáva tam a nazad pomerne často a z viacerých prístavov. Pred tým však máme ešte strastiplnú cestu nazad z Roghudi. Po pár km stojíme pri dračej skale Rocca del Draco  . Po ceste zastavujeme v  dedine Bova. Dôvodom sú zvyšky normanského hradu na vrchole a jedna rarita: 60 tonová parná lokomotíva v strede dediny! Podotýkam, že najbližšia železnica je ďaleko od Bovy, na pobreží. A cesta pre autá od pobrežia do Bovy je tiež celkom adrenalínová. Takže ako sa dostala lokomotíva do hôr je tak trochu záhadou.

Z Bovy sa dostávame na pobrežie. V prvom meste nakupujeme zásoby jedla. Upútali nás extra čerstvé zemiaky. Priamo z poľa, ešte aj so zeminou! Dúfam, že to neokukajú naše obchodné reťazce! Lebo budeme platiť za hlinu na zemiakoch, jablká budú predávať aj s konárom, a ryby na váhu budú aj s nádržkou s vodou...veď cena za kilogram, no nie?

Medzičas máme dnes dobrý. Preto znovu odbáčame z pobrežnej cesty a mierime do dediny ktorá bola opustená, ale pomaly sa do nej začína vracať život. Pentedattilo. Názov pochádza z gréčtiny a znamená päť prstov. Keďže skaly kedysi tieto prsty pripomínali. Prečo kedysi? Nuž, gréci toto mestečko založili už v roku 640 pred našim letopočtom!  Až do konca 19.storočia sa tu rozprávalo grécky. Inak, celá oblasť južnej Kalábrie má svoj špecifický dialekt a časť slov je z gréčtiny.

Nastal čas ísť do prístavu. Samozrejme, že trocha zablúdime. Tri krát sme si spravili kolečko, až sme sa konečne trafili. Naloďujeme sa s našou žltou nádherou. Vyberáme jej na trajekte miesto na slniečku.

Plavba trvá okolo 3/4 hodiny. Sicília je iba kúsok od pevniny.

Z prístavu zo sicílskej Messiny je to na sopku Etnu zhruba 100km. Keďže ideme mimo platenej diaľnice, tak cesta v tej premávke je útrpná. Na najvyšší možný bod na sopke, kam sa dá dostať autom, sa dotrepeme až pri západe slnka. Nocľah sme našli parádny a  vyťahujeme orechový likér na oslavu. Dnes nebudeme spať iba v tričku. Predpoveď počasia hlási, že ráno má byť mínus osem stupňov. Sme totiž dosť vysoko, takmer 2000 m.n.m. Po zotmení sa riadne ochladzuje a fučí vietor. Poradíme si. Vedľa nás je zaparkovaný  výletný vláčik. Je zakrytý fóliami proti vetru. Nanominujeme sa teda do vláčika aj s orechovým likérom a začneme úradovať na sociálnych sieťach.

Zimy sa nebojíme, spacáky majú odolnosť do zhruba mínus 30st. Ráno uvidíme aké bude počasie. Pretože dne bol opar. Ak bude jasno, pôjdeme hore na sopku.

Deň 15.

Ráno síce trocha primrzlo, ale tých sľubovaných osem pod nulou rozhodne nebolo. No opar je ešte väčší ako včera. Nemá zmysel zabiť pol dňa na sopke a nič tam nevidieť.

Na Sicílii plánujeme zostať pár dní. Je to veľký ostrov. Dosť sme z neho videli už na minulom tripe s autom. A tak teraz chceme vidieť miesta, ktoré nie sú až tak všeobecne známe. Pár neznámych hradov, termálne pramene z ktorých jeden je veľmi skrytý. Vrátime sa aj na miesta, ktoré sme už videli, ale sú také zaujímavé, že ich chceme zažiť znova.

Kde teda začíname? Z Etny schádzame dolu smerom na juhozápad. Polopúštna oblasť  Deserto dei Calanchi je to správne miesto na zohriatie sa po slušnej hladomorni na Etne.

V tejto oblasti, ktorú tvoria lávové horniny a nánosy hliny, nie sú asfaltové cesty. Jeden úsek bol taký zaujímavý, že sme sa modlili, aby sme sa po ňom nemuseli vracať nazad. Dva krát po sebe by sme také šťastie nemali, a určite by sme tam zostali zapadnutí.

Prvým hradom na Sicílii bude ten v Agire. Do tejto starej dediny prichádzame okolo jazera Pozzillo. Hrad je už v stave zrúcaniny. Možno sa nám ho podarí odfotiť aj s Etnou v pozadí. Agira stojí na mieste starovekého gréckeho mesta Agirion, zo 6. storočia pr.n.l. V 4.storočí pr.n.l. tu žilo až 10 000 grékov! Stredoveký hrad je voľne prístupný.

Nemáme stanovenú trasu po ostrove. A tak nás čakajú miesta v poradí,  ktoré nás momentálne napadne. A teraz padla minca na mesto Cefalú na severnom pobreží. Je to jedno z top sicílskych mestečiek. Parkovanie je však všade platené, ale za rozumnú cenu. Pozor však, policajti poctivo kontrolujú časy! 

Nad Cefalú stoja zvyšky hradu. Vzhľadom k tomu, že sa jedná naozaj iba o pár zvyškov, nám prišlo vstupné prehnané. A aj časovo by sme to nestihli kvôli parkovaniu. Pláž s domami priamo pri nej, úzke uličky, katerdála Duomo di Cefalú, toto všetko nám skvele vynahradilo nevidené zvyšky hradu.

Je takmer 18h večer. Dnes sme toho veľa nestihli. Je to však tým, že ostrov je naozaj veľký. A presuny medzi miestami podstatne ukrajujú z času. Do súmraku sa chceme dostať do blízkosti utajenému termálnemu prameňu Sclafani bagni. V skutočnosti ho aj túžime nájsť, a keď sa to podarí, tak tam chceme aj prespať.

Na takéto miesta používame viac navigáciu Mapy.cz. V bežne používaných mapách google nie sú zaznačené rôzne poľné cesty a chodníčky, ktoré často vedú k miestam, kam sa trepeme.

Pred súmrakom termál nachádzame. V okolí nie je žiadna dedina, usadlosť, iba opustené kúpele. Okolo nich iba prejdeme, čas na ich návštevu bude až ráno. Všímame si jediných ľudí po dlhých kilometroch. Nemeckú obytnú dodávku s usmievavým párom. My však odbáčame po kamennom chodníku k termálu. S Pandou! Väčšie auto by sem neprešlo. Parkujeme pár metrov od prameňa a je nám jasné, že tu budeme nocovať. Terén je strmý, špekulujeme ako vypodložiť kolesá auta, aby sme spali v akej takej rovine. Nikde nikoho, a tak šup sa do vody! Tak teda táto je extrém! Slaná ako Aladinova r.ť! Je neskutočne silno mineralizovaná. Teplotne je tak akurát. Telesná teplota. Vonku je už takmer úplná tma. Otvárame si vínny mok, a mrochtíme sa v tejto blahodárnej vode. Posledné zvyšky svetla, teplá voda padajúca na chrbty, slušné víno, to všetko sa trocha ťažšie opisuje. To treba zažiť, lebo z cudzieho opisu to vždy vyznie až príliš fantazmagoricky. Prameň s jazierkom  však má  jednu veľkú nevýhodu. Vďaka silnej mineralizácii je aj vzduch nasýtený pachom sírovodíka. Až nevkusne silno. Chceme si narýchlo vygoogliť, či neobsahuje niečo, čo by nám mohlo v tej koncentrácii v noci uškodiť. Mobilný signál však nechytáme. Zbadali sme líšku, a vravíme si- prežije tu líška, prežijeme tu do rána aj my. 

Deň 16.

Ráno vstávam prvý, ako už býva mojim dobrým zvykom. Šlapky mi spod auta zmizli. Líška ich zobrala. Nachádzam ich až pri nejakom plote. Dávam si dupľu, ranný kúpeľ. Raňajky si robíme priamo na mieste. Hoci tu nie sú žiadne lavičky alebo stôl. Sme na to zvyknutí, a z Pandy si v kufri robíme švédske stoly. Na tú arómu z prameňa už nereagujeme. Dron vysielam do okolia. Široko ďaleko nič, len príroda. Vieme, že vysoko na skalách nad nami je dedina Sclafani Bagni aj s hradom. Tam pôjdeme, avšak najskôr ideme preskúmať opustené kúpele.

Pôvodne významné kúpele s liečivou vodou boli opustené. Dôvodom boli časté zosuvy pôdy a ciest. Takže miesto často zostávalo hlavne v zimnom období odrezané od sveta. Dnes tu stretnete minimum ľudí, ak vôbec nejakých. Je to fajn miesto pre karavanistov, nerušené, kľudné. Po dôkladnom preskúmaní sa s autom vyštveráme na skalné bralo, na ktorom tróni malá dedinka Sclafani Bagni a  zvyšky normanského hradu. Dedinka je tak malá, že náš príchod na Pande s netalianskou značkou sa stal témou dnešného rána v kaviarničke, pred ktorou sme to zaparkovali. Všetci nás pozdravili. Asi sa na niekoho verne podobáme.

Po krátkej prehliadke voľne prístupnej zrúcaniny sa chceme presunúť k jednému zvláštnemu hradu, ktorý je doslovne odrezaný od sveta.

Castello della Margana. Jediný hrad na Sicílii, ktorý patril rádu nemeckých rytierov. Nachádza sa v pustatine kde nevedú bežné cesty. Google maps nás odmietli k nemu navigovať. Mapy cz sa k problému postavili podobne. Tak používame plán C, navigovanie intuitívne, pomocou satelitných záberov. Volíme "ideálnu cestu". Po 10 km prichádzame k mostu. Ten je však už pekne dlho spadnutý. Tak sa otáčame. Volíme si druhú, teraz už určite ideálnu cestu. Trmácame sa poľnými cestami. Míňame usadlosť, romantika, ovečky. Ale kde sú ovce, sú aj psi! Sú! Svorka prerastených cvokov! Vrhli sa na Pandu z každej strany, občas niečo kleplo, občas niečo zaškrípalo. Bežali za nami s vytrvalosťou Emila Zátopka... Po druhom kilometri to vzdali. Zastavujeme a pozeráme škody. Okúsali nám našu nádheru poriadne! Ešteže sa nemusíme okolo nich vracať... Po pár kilometroch je pred nami kopec, s cestou z ostrých kameňov. To Panda nezvládne. Musíme sa predsa vrátiť cestou okolo tých priateľských psíkov. Z diaľky nás spoznali. Nastalo druhé dejstvo predstavenia. Okúsali nás ešte dôkladnejšie ako cestou tam. Disponujem aj autentickým videom, ktoré však obsahuje toľko vulgarizmov, ktoré keď som dal vypípať, tak zo zvukového záznamu zostalo len torzo...

Znova sme pri moste, tom zničenom. Bežne by sme sa už na hrad vykašľali. Ale teraz tvrdohlavosť zvíťazila. A tak je pred nami pokus č.3. Posledný. Asi 20km sa trmácame cestami. Tie sa menia zo zlých, poľných, na ešte horšie - kamenisté. Míňame jedinú obývanú usadlosť. Na dvore má Lancie a Alfy Romea...vracajú sa nám spomienky na Longobucco. Pohľady pánov sú veľavravné. Snáď sme neprerušili nejaký prebiehajúci "obchod". Už len kúsok ( polhodinka) a vidíme hrad. Vystupujem z auta, nech šoféruje priateľka a ja že ju natočím s dronom. Dron si prácu odviedol, pristál. Ale auto nikde. Už mi stískalo prdel, že čo sa stalo. Všetko ok, ale že sa Panda  nemohla vyhrabať pri otáčaní. Prichádzame k hradu. Ten je zvonka pekný, na skale. Uvidíme usadlosť, vonku ohrady s teliatkami. Kde je farma- tam je pes. Berieme do rúk drevené bakule, len pre istotu. Vchádzame na farmu, kričíme už z diaľky "Džón bóórno !!

Odpovedalo nám kvarteto psov. Našťastie vyšiel chalan zo stodoly. Pochopili sme jasne. Hrad je súkromný, a že ani on si napamätá, kedy naposledy bol otvorený. Trocha sklamanie. Ale hreje nás pocit, že sme sa dokázali dostať k hradu, ktorý je svojim pôvodom ojedinelý, a takto naživo si ho pozrie len pár ľudí ročne.

Čaká nás cesta nazad, okolo usadlosti. Autá už odišli, takže " obchod" bol asi k spokojnosti uzatvorený. 

Nemáme radi veľkomestá, zhon, ruch. No teraz by nám veru nevadila aj ľudská spoločnosť. Tak to stáčame na sever do Palerma. Presnejšie nad Palermo na vyhliadku. Ešte pred tým však stojíme v dedine s pekným názvom Corleone. Tu v podstate nič nie je, a ak človek čaká atmosféru vďaka jeho názvu, bude sklamaný. Na okraji Corleone pozrieme Cascata delle Due Rocche, nejaké vodopády. Ale vody je v tomto čase tak málo, že nič z toho nebolo. Zastavujeme teda v centre dediny, vchádzame do miestneho supermarketu... Uff! Toto je iný hardcore! Nádhera! Absolútny vidiecky taliansky obchod. Už podľa veľkosti obchodu sme nečakali zázraky. No kúpili sme všetko čo sme chceli, čerstvé a kvalitné!  A tá pravá atmosféra! Všetci po sebe v dobrom zjapali, chaos ako sa patrí, pomiešaný tovar piate cez deviate,  "debata " s dedkom, ktoré víno nekupujte, a ktoré je balzam na jazyk, cenovky skoro žiadne, a ak boli, tak pri pokladni fungoval iný vesmír, a ceny boli asi podľa počasia...Proste divoké Taliansko ako kedysi. Keby nás pri pokladni aj ošmekli, čo sa možno aj stalo, vôbec by nám to nevadilo. Lebo ten zážitok z nakupovania v takomto prostredí stál aj za nejakú tú " prirážku".

A teraz sa už blíži  Palermo. Cez centrum mesta nemienime ísť. Ešte si pamätáme jazdu smrti v rannej špičke cez celé mesto. Počas jazdy sme videli asi iba 5 áut, ktoré neboli pootĺkané. Oni to neriešia, neopravujú. Lebo o 8h ťa oklepú, o 12h vyjdeš zo servisu s novým blatníkom, a o 12.30h si na tom istom ako ráno o 8h...

Prichádzame po miernom blúdení na vyhliadku Belvedere di Monte Pellegrino. Ani nevychádzame z auta. Spustila sa výrazná búrka. Oblaky sa valili cez kopec jeden za druhým. 

Tak robíme iba pár záberov, a cestou dolu zastavujeme pri zaujímavom kostole, ktorý je vstavaný do skál: Santuario di Santa Rosalia.

Mierime na najzápadnejšiu čast Sicílie. Zvečerieva sa, a po ceste máme Segestu. Známy chrám a divadlo vynechávame, v minulosti sme si ich už pozreli. Teraz je pre nás lákadlom ďalší termálny prameň na kúpanie , ktorý je zdarma, a v prírode. Prichádzame, a viem presne kam mám ísť- do zákazu vjazdu. Viem, že presne tam všetci chodia, a nikto to nerieši. Rýchly prieskum terénu, pozrieme termál, zistíme teplotu vody. Všetko je nadmieru vyhovujúce. Až na ľudí, ktorých je tu ešte pomerne dosť. Máme však iný plán. Podľa satelitu som našiel neďaleho opustený dom, od neho vedie k termálu chodník. To bude naše miesto na nocľah. Z druhej strany domu už parkovalo pár podobných nadšencov. Máme v posádke dohodu, že ráno žiadne dlhé pospávanie, že po svitaní vyrážame k termálu. Bude tam minimum ľudí, ak vôbec niekto.

Deň 17.

V noci som jasne počul zvuky, ale nikoho som nevidel. Stáva sa mi to často. Vravel som to aj lekárovi. A on že, a kedy sa vám to deje? Nuž pán doktor, keď telefonujem! 

Zobúdzam sa prvý, vyťahujem sa z auta, postupne, končatinu za končatinou. Už viem pôvod tých zvukov! Pes za autom! Pes- stodola! Leží si tam, a mláti chvostom o zem. A vraj že dinosaury vyhynuli! V trenkách sa neubránim, fľaša od vína ako nástroj násilia je na druhej strane strechy auta. Vyťahujem teda paštéku, ponúkam ho... Zabralo! Máme kámoša! Síce sme spáchali hriech úplatkárstva, ale inak to nešlo. Tento statný psík-poník- dostal na dnes meno Ďžorďžo. Ako aj ten  Ďžordžo z minulého výletu. Ale to je iný, silnejší príbeh. O tom bude spomenuté v inom cestopise.

Motal sa okolo nás ako prerastené šťeňa. Balíme veci na kúpanie a vydávame sa k termálu. Džordžík ide verno vedľa nás. Neskôr nás dokonca začína viesť. Pozná to tu dobre. Spoľahlivo nás vedie k prameňu, pri ňom si ľahol  a zdriemol. Keď sme dovegetili vo vode, a úplne sami, že už idem preč, tak psík nás volá do rákosia. Je v ňom nenápadný chodník, ktorý nás dovedie k ďalším prameňom! Celý čas nás pes stráži. Keď už začínajú prichádzať ľudia, každého vyšteká na výstrahu. Márne tým ľuďom vysvetľujeme, že ten mamut nie je náš. 

Do sýtosti sme sa vyhriali, a teraz kam sa vydáme? Chce to nejaký maják. Na severozápade ostrova, v San Vito Lo Capo jeden je. A vraj aj celkom zaujímavá pláž. Nie je to ďaleko, a tak vyrážame. Maják Faro di Capo San Vito  nesklamal. Aj samotná pláž je slušne fotogenická. Pri pláži sú vo vzduchu desiatky šarkanov. S dronom lietam veľmi opatrno, z úctivej vzdialenosti od nich.

V tejto západnej časti ostrova je aj veľmi zaujímavá starobylá dedina na mohutnej skale - Erice. Na jej okraji sa nachádzajú dva hrady a jeden malý zámok alebo skôr taká veža. Erice je jedným z miest, kam sa teda po rokoch znova vraciame. Parkovisko, ktoré je na skok od hradov je stále bezplatné.

Oba hrady pozeráme iba zvonka. Jeden je ešte zavretý - Castello del Bálio. A Castello di Vénere je v predsezónnej oprave. Tretí- zámoček Torreta di Peppoli je zavretá bez udania dôvodu. Poviete si, načo sa tam trepeme, keď ani v jednom z nich sme nakoniec neboli? Pre nás sú hrady zaujímavejšie z vonkajšej strany. Miesto, kde sú postavené, aký majú tvar atď.  Interiér, či výzdoba nás veľmi nezaujímajú. A v neposlednom rade to býva aj výška vstupného. Niekde je v poriadku, niekde prestrelená. A keby sme platili všade vstupné, tak duch lowcostového výletu by sa vytratil. Samozrejme, že vstupenky kupujeme! Častokrát aj drahé, ale musí to byť miesto, hrad, či niečo iné, čo rozhodne chceme vidieť alebo zažiť. Eiffelovka, šikmá veža v Pise, Koloseum, to sú len príklady, kedy zaplatíme akákoľvek vstupné.

Erice má bohatú históriu. Podľa legendy mesto založili trójania, utekajúci po prehratej vojne. Na skale, kde dnes stojí Castello Vénere, bol už v staroveku chrám zasvätený fénickej bohyni Astarte, neskôr jej gréckej " verzii" Afrodite, a nakoniec rímskej Venuši. V histórii bolo mesto aj oporným bodom Kartágincov. Potom bolo dobité Arabmi, neskôr patrilo pod nadvládu španielskych Aragóncov. Vďaka špecifickým klimatickým podmienkam je Erice často zahalené v hmle.

Pomotáme sa po starom meste, a pomaly zbiehame nazad k moru. Iba kúsok pod mestom Trapani sa nachádzajú staré saliny. Založili ich už féničania a fungujú do dnešných dní. Samotné mesto Trapani nazývajú mestom soli. Naše cesty vedú k poslednému funkčnému mlynu.V budove mlynu je reštaurácia, múzeum soli, ako aj predajňa soli. Ale je to taká predražená pastička na turistov. Mlyny slúžili na prečerpávanie vody do nádrží na odsolenie, ako aj k samotnému mletiu soli. Neďaleko od mlynu stojí zaujímavá strážna veža Torre Nubia.

A teraz nastáva zaujímavý okamih, ktorý nás spravádza na každom výlete s našou žltou nádherou. Bod zlomu... Sme na najvzdialenejšom bode od našej extraveľkej domácej postele. Od tohoto okamihu sa budeme k domovu už iba približovať. A z praktického hľadiska, si povieme, že každým dňom bude prípadný odťah Pandy domov lacnejší... Aj keď, a to bude vysvetlené v zhrnutí na konci tretieho dielu, sme si to tak trocha poistili, keby dačo. A: nikto nás nikdy nesponzoroval, ani nesponzoruje, a dúfam že ani nebude! Nemáme radi záväzky!  A keď spomenieme občas nejakú firmu, či stránku, vždy je to z nezištných dôvodov! 

No, a teraz k cestovaniu. Zajtra chceme pozrieť skalné útvary Scala dei Turchi. Aby sme to nemali zrána ďaleko, tak ešte dnes sa k nim presunieme  čo najbližšie. Peknými vidieckymi cestami šoférujem až do západu slnka. Miesto na nocľah nachádzame vďaka intuícii behom pár minút.

Deň 18.

Napriek tomu, že ráno dlho nevyspávame, tak k Scala dei Turchi prichádzame až pred 11. hodinou. Oproti minulej návšteve prišlo na mieste k podstatnej zmene. Po novom platí zákaz vstupu na schody. Aké schody? Nuž, Scala dei Turchi znamená Turecké schody. Keďže sa dajú odfotiť iba z diaľky alebo z dronu, pridávam aj fotky z minulej návštevy, keď sme sa po tomto mieste ešte mohli voľne prechádzať.

Cca 20km ďalej je pekné miesto. Volajú ho aj Punta Bianca. Dominujú mu biele, zvetralé skaly, a na nich stojí chátrajúca budova finančnej stráže. Toto miesto rozhodne odporúčame navštíviť počas cesty po Sicílii! Keď sme ho videli prvý krát, spadli nám sánky na pupky. Teraz, na druhý krát, už trocha vyprchalo Genius Loci, čaro okamihu. Ale aj tak, návrat na toto miesto bol skvelý! Minule, keď  sme tu boli ešte na Matízkovi, sme zostali parkovať v úctivej vzdialenosti. Keďže cesta sem vedie cez vojenský delostrelecký polygón. Teraz ideme bezhlavo až dole. Okrem nás to zvládla iba pohľadná dievčina s dvoma psami na expedičnej Toyote Landcruiser. Jej údiv nad našou Pandou bol taký, úprimný...Že sme asi najväčší cvoci, ktorých na cestách doteraz stretla...Mimochodom, robí pre špecifický cestovku ,ktorá sa venuje veciam tak trocha adrenalínovým. Kto chce, a má záujem, dokáže si to vygoogliť.

Pod budovou finančnej stráže( budem sa opakovať, ale fakt je to sugestívne miesto!), si dávam v mori vo vymletej skalnej kade kúpeľ. Voda je na spodnej hranici mojej tolerancie, ale viem, že o pár minút budem čistý ako batoľa. To, že budem celý od soli mi nevadí, nemám s tým problém. Napr. takú Korziku som absolvoval s dvomi tričkami a jednými plavkami.. Mňa proste tá uschnutá soľ na tele nedráždi. Na Korzike som sa za celý čas nesprchoval v sladkej vode. Veď som narodený  v znamení rýb! Aj keď niekto občas povie, že skôr v znamení bŕzd...

Keby nám kopce nezavadzali, tak z tohto miesta dovidíme na hrad Chiaramontano. Je iba kúsok vzdialený. Trocha " extravagantnou" cestou na na druhý pokus dostávame z Punta Biancy. Tušil som, že to bude mierne zaujímavé, vyškriabať sa nazad. Keďže dolu sme boli iba my, a dievčina na Toyote...

Vypúšťam dron, nechávam ho visieť vo vzduchu. Potom pokus číslo jedna o výjazd hore ... nevyšiel som... pokus č. dva bol úspešný. Dron všetko natáčal. Ale takmer som od radosti na neho zabudol! Tak som netopierika privolal nazad, do tepla domova, v podobe auta vyhriateho na 50 stupňov.

Hrad Chiaramontano. Verný strážca južného pobrežia. Je zamknutý. Cez hradby sa nedostaneme. Nezvládli to ani arabi, takže je to v poriadku. 

Poobsmŕdame teda iba okolo neho, a keďže je nejakým zázrakom už 16. hodina, tak sa vydávame naprieč ostrovom až k miestu nášho posledného nocľahu na Sicílii. Tým by mal byť zaujímavý skalný hrad v pustatine- Pietratagliata o Gresti. Po niekoľkých hodinách šoférovania čarovným vidiekom sa k nemu blížime. Avšak, má dve prístupové cesty. Podľa info od enduro motorkárov je jedna cesta ako tak, a druhá o dosť horšia... Bavíme sa o ľudoch čo jazdia s terénnymi motorkami! Smerujeme teda k tej údajne ľahšej. Za mostom nás víta pozdrav na dopravnej značke- zákaz vjazdu, povolený iba majiteľom pozemkov! Riskujeme a ideme. Pár kilometrov hnusoby cesty, Panda kvíli, stoná, nadáva nám... Nakoniec nás pred súmrakom dopraví k hradu. Za mohutnou skalou si vyberáme flek na noc. Vonku je krásne, západ slnka je ako z katalógu.

Keďže tento výlet sa nenesie v príliš veľkom abstinenčom duchu, tak si otvárame zo zásob nejaké to perlivé víno. V noci nám niekto tlmeno klepe na strechu... čoraz častejšie. Zvuk je tlmený, keďže auto máme z vnútra izolované, okrem inej vrstvy aj akustickým ponorkovým neoprénom. Spustil sa totiž výdatný dážď. Uvedomujeme si, že cesta nazad bude v bahne zaujímavá. Neriešime to, zaspávame ďalej. Ráno uvidíme. Načo sa stresovať v polovici noci. Ráno už neprší. Ale všade navôkol to vyzerá ako vo Vietname na ryžových poliach. Voda, bahno... Panda to však zvláda. Cestou nazad k mostu, so zákazom, zastavujeme pre " poľnohospodárske prebytky". Pomaranče na stromoch ,ktoré už nikto nechcel. Nám padli vhod.

Deň 19.

Vonku je divné počasie. Mraky visia nízko, a je iba otázkou času, kedy vyprázdnia svoje mechúry. Dnes nás čaká presun nazad na pevninu. Bez veľkých debát si to šinieme  pochmúrnym počasím do prístavu. Na sopke Etna je ešte horšie počasie ako pri príchode na ostrov. Takže výstup na ňu odkladáme do budúcnosti.

Cestu autom si príliš nepamätám, išiel som akoby na autopilota. Obligátne kúpenie lístkov, necelá hodina na trajekte, a sme zasa v Kalábrii. Dumáme, či sa talianom niekedy podarí postaviť vysnívaný most na Sicíliu. Po skúsenostiach s ich mentalitou si vravíme, možno, ale až niekedy. Toho sa však asi nedožijeme, pretože ľudia tak dlho nežijú...

Hneď na kraji Kalábrie zastavujeme v meste Scilla. Na skalnom výbežku pri mori obdivujeme miestnu pevnosť. Bežná, hoci s bohatou históriou. Upútali nás však rybárske domčeky priamo pri mori, v ktorých sú teraz početné reštaurácie. Je síce čas obeda, ale na takýto špás jednoducho nemáme peniaze. Tak sa iba kocháme očami. Nie jedlom, ale architektúrou. Týmto sa nesťažujeme! Kľudne by sme sa tam mohli ísť nakŕmiť do sýtosti. Ale keď si povieme, že za cenu takého obeda máme benzín na ďaľších cca 400km... tak nemáme o čom váhať. 

Nie že by sme smrdeli! Ale od posledného termálu už prešiel nejaký ten čas. Medzitým "sprchovanie" fľašami s vodou nás síce zkultúrnilo, ale chcelo by to nejakú teplú vodu! Mám v záložkách jeden ex termál. Ale všetky info o ňom sú také nejednoznačné. Je tam? Nie je tam? Ako "lovci" termálov v tom máme jasno. Prídeme, preskúmame, uvidíme. Názov to má Terme Galatro. Tie sú už ofic. uzatvorené. No vode len tak neprikážeš, aby prestala zo zeme vyvierať!

Terigáme sa do tejto kalábrijskej, Bohom zabudnutej dediny. Od nej ideme už iba podľa satelitných záberov. Prichádzame na miesto, ktoré moja intuícia označila, že tu by mohlo niečo byť. Parkujeme. Zrazu pevnú bránu preskakujú traja mládenci. Nemajú nič, ani uteráky. Pýtame sa ich, či je tu niekde prírodný termálny prameň. Že- určite nie je ! " Verím im"... Počkáme až odfrčia v 30 ročnom fiate. Bránu zdolávame nimi  načrtnutým spôsobom. Kamery nikde nevidím. Partnerka to vzdáva, že veď nič tu nie je! Vravím jej, srdénko, nadýchni sa z hlboka noštekom! Cítiš to? Vajíčka! Sulphur!- síra! Ja to nevzdávam. Slávim úspech. Podľa pachu nachádzam rebrík, asi 4 metrový, vedúci dolu k potoku. Veďla neho je malé jazierko s horúcou vodou. Vegetíme, v tvári máme výraz Blaženky. Počasie je divné, akoby pred búrkou. Nevadí nám to. Avšak zrazu začne malý potok brutálne naberať na sile! V horách nad nami bol asi výdatný lejak. Bola to otázka sekúnd. Hladina potoka stúpala neskutočne rýchlo. Na partnerku som len zhúkol- rýchlo na rebrík! Nerobím to často, ale vie, že keď výnimočne zazjapem, musí okamžite urobiť čo vravím. Vtedy nie je čas na diskusie. Pretože pre mňa je hlavná ona. Musí byť v bezpečí. O seba o veci sa postarám neskôr.

Bol to celkom lukratívny zážitok. Pohoda ,relax, a potom adrenalín. Toto milujeme.

A zasa je podvečer. Preto využívame zvyšnú časť dňa krátkym presunom do dediny Arena, na normansko švábsky hrad. Je to voľne prístupná zrúcanina. Dôvodom, prečo chceme vidieť práve túto zrúcaninu, je jej vstupná časť. Dve krajné bašty sú veľmi zaujímavo riešené. Typická normanská architektúra.

Slnko už zapadá, na pocit dnes akosi rýchlejšie. Preto s nocľahom nešpekulujeme, a pár km od Areny to parkujeme na lúke. Po ceste sme nestretli žiadne autá, takže tu bude asi kľud. No len čo rozložíme auto na spaciu úpravu, zjaví sa biela stará Panda s ujčekom. Ide po lúke rovno k nám. Čakáme problém. No iba sa spýtal, či nepotrebujeme pomoc. Či sa nám nepokazilo auto a pod. Vysvetľujeme mu, kto sme, čo sme, kam ideme, a čo sme už prešli. Dal len palec hore, a dobrú noc poprial. Inak, lúka je jeho, takže miesto nocľahu sme mali "posvätené" od majiteľa.

Deň 20.

Ráno vyrážame trocha neskôr. Únava si občas vyžiada trocha dlhší spánok. Včera sme sa mrochtili v termálnej vode. Dnes na úvod dňa nás čaká to isté. Je to priskoro na ďalší termál, plavky sa ešte stále sušia na streche. Nuž ale, nevyberieme si, kde príroda vytvorila termálne pramene. Niekde sú rozložené tak pravidelne, napr. v Španielsku. Tu v Taliansku sú oblasti, kde ich je viac pokope. Kde je sopečná oblasť, tam ich je logicky viac.

Tým termálom bude dnes Vasca pubblica di Caronte, na okraji väčšieho mesta Lamezia. Na viacerých miestach to funguje takto: Sú tu oficiálne termálne kúpele, platené. A v blízkosti sú voľné, zdarma, obvykle v prírode, keďže výdatnosť prameňa prevyšuje potrebu oficiálneho kúpaliska. Alebo druhý variant, že prameňov je v okolí viac, a niektoré sú komerčne nevyužité. Toto je prípad druhý. Vedľa cez cestu sú známe kúpele. A hneď za ňou je voľný prameň. Nejedná sa o tzv. zvyškovú vodu. Voda je výborne horúca. Neplatí sa tu nič. Iba ak dobrovoľný príspevok.

Dnes sa budeme presúvať dôchodcovským tempom západným pobrežím Kalábrie až do Basilicaty, ktorá tu má krátky pás pobrežia.  Cieľom je Maratea s dominantnou sochou na kopci.

Prvá zastávka je v dedina Amantea pri pobreží. Nad ňou sú zvyšky hradu a kostola Chiesa di San Francesco D'Assisi - Ruderi. Kostol prezrieme, hore na zvyšky hradu nejdeme. Je extrémne teplo, a naviac sme ešte naakumulovali do seba teplo z termálnej vody.

O hodinku zastavujeme pri hrade Castello del Principe. Je uzavretý, netušíme či býva vôbec otvorený. Nikde žiadny oznam. Tak si tu aspoň robíme obednú pauzu, a vyvoniavame s luxusnými cestovinami na pol dediny. Na pohľady okoloidúcich sme už zvyknutí. Neriešime. Nech si vravia v duchu čo chcú. Toto je náš nomádsky štýl, a nám vyhovuje. 

S plnými bruchami sa presúvame ďalej. K opustenej dedine s hradom. Cirella Vetere. Z minulej návštevy sme mali zafixovaný fakt, že všade boli hady. Dnes je však areál pokosený, takže vidíme kam stúpame. Pomotáme sa po opustenej dedine, a dolu pri aute je stále funkčný zdroj pitnej vody. Rovnako ako pred rokmi, si tu holím tvár. Motorkári na nás trocha divno pozerajú. Holením iba využívam čas pokiaľ neodídu. Máme v pláne preskočiť plot, a dostať sa k amfiteátru. Má skvelú akustiku. Ale dnes nerobíme navzájom pre seba spevácke predstavenie ako minule.

V záložkách mám zaznačenú jednu pláž. Unikátnu. Grotta dell'Arco Magno.

Keďže od mora ju oddeľuje skalný otvor. Parkujeme tam kde sa má, pri vedľajšej pláži Pamela Beach. Z nej vedú strmé kamenné schody k pláži. Avšak po chvíli nás víta oceľová mreža, ktorá má bránku, ale zamknutú. Teoreticky by sa dala s istým rizikom prekonať. Videli sme totiž ako cez ňu preliezol nejaký chalan. Ale jeho kondička bola už na pohľad na míle vzdialená tým našim. Neriskujeme pád zo skaly. Preto sa smutne presúvame o niečo ďalej, s autom, na vyhliadku. Tam púšťam dron, ale so strachom. Keďže musí klesnúť asi 200 metrov k moru. Snažím sa o aspoň jeden záber. Nie je taký ako som očakával. Preto teraz pridám okrem môjho záberu aj záber z internetu. Dúfam, že neporuším pravidlá, aj keď uvediem autora - Pavlo Shtefan.

A teraz už ideme do dnešného finále. Do dediny Maratea, na kopec nad ňou, k soche Statua del Cristo Redentore. Nejdeme krátkou cestou po pobreží. Odbočili sme  do vnútrozemia s tým, že pozrieme ešte dva hrady. No čas je neúprosný, a tak ich vynechávame, aby sme stihli prísť do cieľa v čase, keď bude slnko kúsok nad obzorom. Darí sa. Na mieste zisťujeme, že  k soche je zákaz vjazdu s autami.  Tie sa nechávajú na veľkom parkovisku. Od neho premávajú mikrobusy hore k bazilike di San Biagio. Myslím, že to bolo za 2 eurá za jedného. Máme dobrú časovú rezervu. Po príchode ihneď vyťahujem dron, aby som stihol spraviť zábery. Ako na potvoru je však v diaľke oblačnosť. Nevadí, nakoniec sú z toho jemne dramatické fotky a videá.

Socha Krista je vyrobená zo zmesi betónu a mramoru. Má výšku cez 21m, a je to druhá najvyššia socha v Taliansku.

Premýšľame, kde sa uložíme na noc. Cestou sem sme si všímali terén, okolie, ale vhodné miesto sme narýchlo nezbadali. Ale veľké parkovisko sa vyprázdnilo. Hoci je cez sezónu slušne drahé - 5 eur za hodinu, teraz pred sezónou je zdarma. Na konci parkoviska vidíme tri švajčiarske obytné autá, ktoré už majú vybalenú výbavu. Markízy, stolíky, kreslá atď. Evidentne zostávajú na noc. O kúsok ďalej sa teda rozkladáme aj my. Očakávame trocha hluku, keďže sú to tri rodiny na požičaných obyťákoch. No len čo sa zotmelo, tak všetci do nich ako na povel naklusali  a išli spať.

Dostali sme sa na koniec druhej časti cestopisu. V poslednej nás čaká ešte 8 dní. No nebudú o nič menej výživné ako tie doterajšie. Čaká nás v nich ešte viac než 10  hradov, zámkov. Pobrežie Amalfi. Štyri termálne pramene, z toho jeden z tých top svetových. A jedna rarita v podobe najväčšej studne akú sme kedy videli. A ako bonus vysvetlíme naše stravovanie a spôsob hľadania nocľahov.