2024 Taliansko. Časť prvá.

Podrobná mapa cesty s navštívenými miestam↑

Alebo, ako sme Pandu zobrali na výlet do krajiny jej predkov...

Bol to výlet, ktorý trval 27 dní. A najazdili sme na ňom s Pandou 8500 km.

Plán cesty bol iba orientačný, keďže pôvodne sme chceli ísť do Francúzska. Po celkom slušnom naplánovaní tripu po Francúzsku prišiel jeden inkriminovaný podvečer, a spontánne sme zmenili plán aj krajinu... Žiadny stres! Stalo sa to už pravidlom.

Takže napokon pôjdeme do Talianska..Ale čo tam chceme vidieť? Už sme tam veľakrát boli.

Hrady! Majú ich tam neúrekom. Okrem nich  termálne pramene, tých majú tiež požehnano. No a k tomu sa niečo za jazdy  určite pritrafí.

Príprava trvala krátko, keďže už nepíšeme zoznam, čo treba vziať. Ten je už zafixovaný v hlave.

Hlavne treba:

- auto vybaviť na lôžkovú úpravu

- vziať jednoduché kuchynské vybavenie

- pár handier na oblečenie

- mobily, droníka, nabíjačky a podobné hračky pre gazdu.

Deň 1.

Vyrážame klasicky podvečer, s- vedomím, že sa na rakúskej diaľnici vyspíme v okolí Grazu.

Počasie nesklamalo, a v duchu svojej tradície nám po ceste výdatne pršalo.

Policajti nás na odpočívadle nechali spať ... zatiaľ odmietajú uveriť, že sa v Pande môžu pohodlne vyspať dvaja ľudia. To je predsa proti zákonom fyziky...

Deň 2.

Hneď prvý deň, a náš aj tak provizórny plán dostal trhlinu. Prší. Bez prestávky. Úmysel prejsť cez Tarvisio severom Talianska do Dolomitov by nemal význam. Chceme ich vidieť, nie si ich iba domyslieť v oblačnosti. Preto za Villachom odbočujeme na Hermagor, že pozrieme v rámci možností popri ceste nejaké rakúske hrady. Narýchlo teda robíme plán Bé, a zisťujeme ktorý z hradov je v rozumnej vzdialenosti. Nech k nim nešľapeme hodiny a aj s blatom až na lopatkách.V  google maps nás zaujal Schloss Stein. Navigácia nás doviedla na miesto pred značku Zákaz vjazdu. Rešpektujeme to. Predsa len je ešte len prvý deň, na pokuty je priskoro. Tak sa šmýkame v blate ako kozy aby sme po polhodine prišli pod hrad, ktorý je zavretý, je súkromný. A "potešilo" zistenie, že z druhej strany sa dalo legálne prísť autom až takmer k hradu.

Nuž, ale naša navigácia asi uzavrela kartel s čerpacími stanicami, obvykle vyberie cestu, ktorá je síce horšia, ale o to dlhšia. To že nás elektronická seňorita zvykne v kruhových objazdoch navigovať na nesprávny výjazd, a potom alibisticky povie:- "Prišli ste do cieľa!"- a zahanbene sa vypne ..na to sme si už zvykli.

Schloss Stein teda len očami poobdivujeme, keďže zvonku je naozaj pekný.

Počasie sa zmenilo, prší o niečo výdatnejšie. A tak k ďaľšiemu hradu sa s autom vyvezieme doslovne až k bráne. Krátka prehliadka voľne prístupnej zrúcaniny Burg Hohenburg sa koná s pocitom nezmoknúť do nitky.

Noc chceme stráviť už v Taliansku. Ešte je však do večera dosť času, a tak brzdíme žltú nádheru pri opevnenej dedine Lienzer Klause. Tu napodiv prší menej, a tak si ju za 10 minút prejdem celú. Ono, viac tu ani k obzeraniu nie je. Býva mojím dobrým zvykom na každej takejto dovolenke si privodiť nejaké to drobné zranenie. Nezostal som dlžný svojej povesti, a divnou náhodou som si utrhol kus nechtu z palca na ruke. Krvička bola, nadávky excelentné. No manták som, čo už.

S ofačovaným palcom ideme ďalej. V pohraničnom meste Heinfels pozrieme z diaľky mestský hrad ( Burg Heinfels). Do oči bijúca moderná prístavba kazí celkový dojem. Hrad je zavretý. To nám v podstate nevadí, keďže sme neplánovali jeho prehliadku. Na druhej strane dediny nás však zaujal stredoveký drevený most Punbrugge ponad riečku Villgratenbach, ktorá sa o kúsok ďalej vlieva do známejšej rieky Dráva.

Bingo! Počas prehliadky mostu sme nezmokli, most má totiž strechu.

Presúvame sa do Talianska. Keďže je na hľadanie miesta na nocľah ešte priskoro, tak odbočíme z trasy k pevnosti Mitterberg: 

Je uzavretá, keďže je ešte pred sezónou a aj neskorá podvečerná hodina. Pokocháme sa teda pohľadmi zvonka, a diaľke vidíme aj zasnežené Dolomity. Rozdelíme sa s keksíkmi s miestnym psíkom. Svižným tempom ideme nazad , pretože  ďaľšia zastávka je druhej doline. Fort Landro:

Pevnosť, ku ktorej netreba dlho šlapať, stojí iba pár metrov od cesty. Pomerne mohutná, dvojúrovňová pevnosť je voľne prístupná. Tu sa zdržíme dlhšie ako sme očakávali. A tak máme už iba cca pol hodiny času nájsť miesto na nocľah. Našli sme ho na prvý pokus, odbočili sme z hlavnej cesty a po kúsku sme to zaparkovali pri turistickom odpočívadle. Z cesty nás vidno nebolo , až ráno sa prví peší turisti tak trocha prekvapeno pozerali, keď videli Pandu a v nej dve zakuklené múmie v spacákoch. Spalo sa nám dobre, teplota v aute bola 5 stupňov. 

Deň 3.

Ráno je jasno, podľa predpovede. A tak po raňajkách a kávičke ženieme Pandu do serióznej nadmorskej výšky, na horský priechod Passo Giau.

Síce to nebude naša prvá návšteva tohoto miesta, ale tento pas nás dokáže vždy fascinovať. Snehu je všade naokolo ako vo vrcholnej zime. S obviazaným palcom štartujem dron, z ruky, keďže sa brodíme snehom...

Šup ho! Vrtuľka mi rozsekla druhý palec! Krvi ako z prasaťa. Trocha  som polietal, iba potom sa gazdiná  spýtala: A natočil si ma tam a- tam?  "Ja že- nie. Prečo? Čo sa flákaš? Zastavujem si krvácanie, prepáč..."

Na tom snehu tá červeň vyzerala dramaticky. Tak som si v aute obviazal aj druhý palec...A premýšľal, ako budem lietať s dronom, keď už v druhý deň dovolenky mám odpálené oba palce potrebné na ovládanie...

Zbiehame do údolia, aby sme sa o chvíľu mohli štverať na dvojke k Passo Falzarego. Pred ním nás čaká ešte hrad Castello di Andraz.  Ten, postavený na skale, má nielen zaujímavý tvar, ale mal by byť aj, naším najvyššie položeným navštíveným hradom( 1740 m.n.m.).  Odbočka z hlavnej cesty je veselá...rozbitá cesta, trocha auto potrápime terénnou vsuvkou, ale zaparkujeme priamo pod hradom. Ten je síce zatvorený, ale na jeho prvé úrovne sa dá dostať. Kdesi čosi pofotíme, polietame a pálime ďalej.  

Na Passo Falzarego zastavíme iba z nostalgie, pokračujeme k náhodne objavenej pevnosti z 1.sv.vojny- Forte Tre Sassi. Tu nám atmosféru aktívnych delostreleckých batérií uveriteľne supluje kolóna motorkárov na Harleyoch. A mimochodom, vlastne úplnou náhodou sa  táto pevnôstka stáva naším najvyššie položeným navštíveným opevneným miestom- vo výške 2120m.n.m.

Opúštame tieto výšavy, pálime brzdy cestou do dolín.Je čas obeda, vyťahujeme varič, vyhrabeme v "kuchyni" zásoby z domu na prvé dni. Plynovému variču to v tej výške trvá neskutočne dlho. Nechcite teraz rozpis nášho obedného menu..aj tak väčšinou jeme +- to isté. Tzv. technické jedlo, len aby sme nakŕmili "somára", neškŕkalo nám v bruchách.

Pol dňa je ešte pred nami. A najbližšie by to mal byť skalný hrad Rovine del Castello Wolkenstein. Dotrepali sme sa podľa navigácie cca na miesto. Viem, že o 300m je oficiálne parkovisko, ale má jednu chybu- je platené. Tak Pandu švacneme na krajnicu k takej cisterne.. na močovku, evidentne. Štveráme sa hore kopcom, prvé kvapky dovolenkového potu, a že ich bude teda ešte neúrekom! Hrad víta oznamom že vstup zakázaný! Jistě! Vchádzame ale fakt opatrne, keďže mám zbierku paranojí, a padajúce kamene na moju kotrbu k tej zbierke patria.

Urobíme nejaké to kochanie sa, naštve ma dron, keďže poryvy vetra sú nad jeho možnosti, a naviac mi vrieska že je to nejaká military zóna. Rešpektujem, zosadám, netočím.

Hrad, vlastne jeho zvyšky nás nejako extra neohúril.

Vyzdvihneme si Pandu, ktorá medzitým dôkladne napáchla  od močovky. Nasadáme, a o minútu plačeme od smradu aj my v nej.

Je niečo okolo 15. hodiny, ale keďže je máj, tak máme ešte veľa času do súmraku. Dostali sme tip na Alpe di Siusi. Lyžiarske stredisko, kde by malo byť miesto, odkiaľ robia ľudia až také gýčové fotky...

Zaparkujeme, hodinu šľapeme do kopca, potom po planine...a nič... nenašli sme to miesto. Fotky sme spravili bežné.

Nevadí. Zabili sme tu síce skoro tri hodiny ale aspoň sme sa rozhýbali.

Ideme teda pozrieť ešte jednu zrúcaninu, a našľapeme sa znova: Rovine della Rocca di Castelvecchio .

Čas hľadania fleku na večeru a nocľah sa blíži. Preto iba krátko zastavujeme pri hrade Schloss Prösels .

Severná časť Talianska je podľa informácii menej naklonená divokému kempovaniu. Našťastie vhodný flek nájdeme do 10 minút. Nad dedinou Umes, na konci betónovej cesty, medzi lúkami:

Deň 4.

Keďže túto časť Talianska sme  preskúmali už v minulosti, tak sa tento deň bude niesť v hradnom duchu. Pozrieme si totiž niekoľko zaujímavých hradov v oblasti Bolzana a neskôr preskúmame skalné pyramídy Segonzano. 

Hradov nám na dnes stačilo, zajtra nás totiž čakajú ďalšie. Pretože táto časť Talianska je na hrady mimoriadne bohatá. Presúvame sa teda k zaujímavej prírodnej rarite- Pyramids of Segonzano Trento.

Po celkom náročnej prechádzke v areáli pyramíd( platí sa vstupné), ešte pojazdíme nejaké tie kilometre smerom k Lago di Garda. V okolí jazera nás zajtra čaká ďalšia várka hradov. Osprchujeme sa vyhriatou vodou z plastových dvojlitroviek na ktoré dáme vrchnák poprevŕtaný desiatkami dierok...Vyhliadnutý flek na nocľah je však obsadený niekoľkými kemperskými autami, a tak to zapichneme o kúsok ďalej vo vinici. Je to jeden z tzv. technických nocľahov, kedy neriešime nejaké scénické výhľady. Proste sa len niekde na kľudnom mieste zašiť a oddýchnuť si. Teplá večera a chutné vínko nám vykompenzujú relatívnu neatraktivitu miesta.

Deň 5.

V noci sme spali ako zarezaní. Ráno je slnečné, a tak si v kľude robíme kafčo a raňajky. Ako to robíme s chladenými potravinami? Chladničku v aute nemáme, naozaj by sa do neho nevmestila ani tá najmenšia. Ak sa práve nachádzame v oblasti, kde sú nočné teploty nízke, tak večer v obchode kúpime syry, šunku, párky atď. Na noc ich dáme na strechu pod nosič. A keďže v máji býva často v noci chladno, tak do rána to tam vydrží. Už sa stalo, že potraviny aj primrzli, keďže boli noci, keď mrzlo.

Dnes nás čaká druhý deň venovaný prevažne hradom, jednému zaujímavému kostolu, a nakoniec to bude skalná brána. K prvému hradu Castello di Drena je to len kúsok. Dorazíme k nemu priskoro, ešte je zavretý. Tak si ho pozrieme zvonka a o zvyšok záberov sa postará dron.

Aby sme sa dostali k ďalšiemu hradu, musíme prísť k brehu jazera Lago di Garda. Toto veľmi pekné a dosť veľké jazero sme obišli už pred pár rokmi, takže teraz  necháme jazero jazerom a smerujeme rovno k hradu  Castel Corno . Ten stojí na skalnom brale, a prístup k nemu vedie od parkoviska za dedinou Lenzima. My však pokračujeme ďalej autom po poľnej ceste ( nie je tam zákaz vjazdu!) ešte asi kilometer. K hradu nám teda zostáva prejsť už iba krátky, ale pomerne strmý chodník. Zisťujeme, že hrad býva bežne uzamknutý. Dnes sme mali šťastie, je tu malá skupinka turistov a s nimi prišiel pán s kľúčom od brány. Hrad je to zaujímavý, výhľady z neho sú slušne fotogenické. Jediným malým sklamaním je fakt, že do najvyšších častí hradu sa nedá dostať z bezpečnostných dôvodov.

Teraz nastáva jedna z chvíľ, kedy je plánovanie trasy ťažké. Nie všetky miesta ktoré chceme navštíviť, ležia v jednej trase, línii. Často musíme robiť kompromisy, niektoré miesto vynechať, alebo robiť zachádzky.  Pretože napríklad k pevnosti Castel Beseno sa musíme vrátiť. Konkrétne tu, v hornatej oblasti, je to spôsobené tým, že vysoké kopce sa musia obchádzať. A hoci je miesto- kam ideme- len kúsok na mape, v realite je to zachádzka veľa kilometrov. Castel Beseno za to však stojí. Poznáme ho z fotiek, tešíme sa naňho. Sklamanie nastáva v momente, keď zisťujeme, že vstupné je príliš vysoké na náš rozpočet. Preto si ho aspoň sprostredkovane popozeráme z dronu, ale z väčšej vzdialenosti, keďže nad ním je lietanie zakázané.

Nevadí. Sme spokojní s tým, že sme pevnosť aspoň sčasti videli na vlastné oči. Vydávame sa teda pôvodným smerom, na juh, súbežne s jazerom Garda ktoré je za kopcami. Urobíme krátku zastávku pri hrade Castello di Avio , tam si dáme obednú pauzu, vyhladli sme trochu. A teraz smerujeme k zaujímavému kostolu. Ten je jedným z najzaujímavejších v celom Taliansku: Santuario Madonna della Corona. Kostol akoby prilepený na kolmej skalnej stene. Veľmi navštevované miesto. V dedine na kopci sa parkuje zdarma. Ku kostolu treba zísť po slušne strmom chodníku, s mnohými schodmi. Spiatočná cesta bude teda v znamení kropají potu. Kostol je sčasti vstavaný v skale, čo je vidno v jeho interiéri:

Je už podvečer, a cesta nazad do kopca dala zabrať, veď už nemáme 20 rokov, že...

Hradov na dnes stačilo. Presunieme sa k ďalšiemu miestu, ktoré patrí do našej " kategórii záujmov". Skalný most Ponte di Veja. Po ceste k nemu však náhodou pri ceste objavujeme bývalé bane na ružový vápenec.  Cave di Prun . Neváhame, brzdíme, a cez časť oplotenia ktoré je zvalené vstupujeme dnu. S úmyslom len zľahka to preskúmať... ( samozrejme, že sme išli až na koniec bane 😉) .

Čas už naozaj pokročil, a tak na sklonku dňa rýchlo zaparkujeme a svižným krokom vyrážame k skalnému mostu Ponte di Veja . Od parkoviska je to možno 300 metrov. Vstupné sa neplatí, teda aspoň sme si nevšimli žiadnu búdku s názvom Tickets.

A teraz už len nájsť miesto, kde sa zložíme na noc, nabrať sily. Zajtra sa presúvame pomerne ďalej na juh, až do oblasti pri San Maríne.

Deň 6.

Čaká nás presun cez Pádsku nížinu smerom k San Marínu. No predtým si ešte pozrieme jeden skalný hrad. Na okraji dediny Grezzana, by mala byť cesta, ktorá nás k hradu dovedie. Cesta tam je, ale je tam rampa a upozornenie, že cesta je súkromná. Riskli sme to, a po cca kilometri parkujeme. Značený chodník nás po chvíli dovedie k skalnému previsu, v ktorom sú zvyšky hradu Castello del brigante Falasco . Zaujímavá zrúcanina. Do horného hradu priamo v skale viedla cesta cez kamennú vežu. Bohužiaľ, v nej už nie je schodisko, ani rebrík či lano. Máme však dron, a vďaka nemu vidíme, ako hrad vyzerá celkovo.  

 Teraz nastáva ten presun trochu južnejšie. Vlastne som doteraz nenapísal, aký je plán cesty na tomto výlete. Prvé dni už "máte vybavené". Ďalej pôjdeme východnou stranou Talianska ( nie po pobreží, ale vnútrozemím), až na juh Kalábrie. Potom trajektom na Sicíliu. Tú prejdeme trasou, ktorú budeme riešiť až priamo na mieste. Cestou nazad je v pláne trasa západným pobrežím Talianska. Niečo na pobreží, niečo vo vnútrozemí. Nakoniec okolo Benátok cez Udine nazad domov.

Väčšinu piateho dňa nám zaberie presun. Ideme mimo platených diaľnic, nikam sa neponáhľame. Veď na Pande sa ani ponáhľať nedá. Keďže nížiny príliš neobľubujeme, tak ani nič nefotíme. Občas zastavujeme na cikpauzu, občas uvaríme kafíčko, ale väčšinu cesty som sa cítil ako autopilot. Niečo okolo 15. hodiny  sme konečne v oblasti, kde sú aspoň pahorky. Pohodovým tempom si pozrieme tri hrady. Vlastne to nie sú klasické hrady. Keďže v Taliansku označujú názvom castello hrad, aj zámok. 

Sme na dohľad San Marína. Na tomto výlete ho však nenavštívime. Boli sme tam pár rokov nazad, a radšej si vyberáme miesta, kde sme ešte neboli. Ale San Maríno naozaj vrelo odporúčame navštíviť!

Tie tri " hrady", ktoré stíhame dnes pozrieť, sú:

Castello Due Torri

Castello di Montebello

Forte di San Leo  

Dnes to bol taký menej činorodý deň. Vďaka presunu sme veľa toho nevideli. Ale ranný hrad Falasco a posledný- pevnosť San Leo- rozhodne stáli za to!

Teraz už nastáva večerný rituál: zhruba pol hodinu pred zotmením si musíme nájsť nenápadný bezpečný flek na nocľah. Pokiaľ sme večeru nerobili niekde počas cesty, tak o to skôr musíme hľadať nocľah. Obvykle ho nájdeme do 15 minút. Ale stáva sa, že niekedy to nevyjde na prvú šupu, a hľadáme dlhšie. No dnes to bolo skvelé. Len sme náhodne odbočili z hlavnej cesty a o dve minúty sme našli parádny flek.

Deň 7.

Komu bolo málo hradov, dnes pribudnú ďalšie. A vlastne,  dnes to budú iba hrady. Kto hrady nemá rád, nech rovno preskočí na ďalší deň 😄. Hrady vás však budú sprevádzať vo väčšine tohoto cestopisu. Boli jednou z tém výletu, a videli sme ich takmer 80.

Vďaka tomu, že spávame v prírode, šetríme neskutočne veľa času. Odpadá podvečerné presúvanie sa na hotel. Ráno nečakáme na raňajky v hoteli. To, že sa týmto ušetria stovky a stovky eur, ani nehovoriac. A keďže jazdíme aj po menej známych lokalitách, tak hotely ani nie sú v rozumnej vzdialenosti.

Preto sa naše prvé ranné zážitky  odohrávajú v čase, kedy  by sme v nejakom hoteli ešte len stepovali pri pulte s jedlom. No a večer? Môžeme spoznávať až dokedy slnko nezačne zapadať.

Preto aj dnešný prvý castello bude zavčasu. Cesta k nemu je zaujímavá, pohádame sa párkrát s navigáciou. Nachádza sa totiž v oblasti kde nie sú dediny, iba lesy,- a pár fariem. Pri vstupe nás čakala mohutná zamknutá brána. Ale! Okrem samotnej brány tam nie je žiadny plot! Takže ju jednoducho pár krokmi slušne obídeme. Castello di Montauto .

Je to skôr zámok ako hrad. Nerušene si ho poprezeráme. Je v rekonštrukcii, uzamknutý, nikde nikoho. Iba  dve kamery zbadáme, a veríme že  ony nás nie. A mimochodom, sme už v oblasti Toskánsko.

Dnešným cieľom má byť prírodný termál Acquasanta. Tešíme sa na kúpeľ v teplej vode. Doteraz sa umývame, ako som už spomenul, vodou z fliaš ktoré necháme cez deň zohriať na palubovke. A ráno sa nútene umývame v nejakých potokoch či prameňoch. Aspoň nás to spoľahlivo preberie po obvyklej (ok, každodennej..) večernej degustácii vínka. Dokedy sa však k tomu horúcemu, blahodárnemu žriedlu vody doterigáme, čaká na nás niekoľko hradov, ktoré by bola škoda len tak obísť a nezastaviť sa pri nich.

A tak idem k dvom malým, no fotogenickým hradíkom. Oba sú súkromné a uzavreté:

Castello di Montecchio Vesponi

Castello di Montegualandro 

Od hradíku Montegualandro pokračujeme okolo jazera Trasimeno, cez mesto Perugia, až do známeho mesta, rodiska Sv. Františka, do  Assisi. Nie je to naša prvá návšteva tohoto mesta. Ale je tak malebné, že sa tu zastavíme vždy keď ideme okolo. Pozrieme pevnosť Rocca Maggiore Assisi

Prejdeme sa až na koniec mesta, k bazilike.

Naše tempo je výrazne pomalšie ako v minulosti. Už sa nenáhlime štýlom "rýchlo rýchlo", vidieť za deň čo najviac! Často niekde náhodne zastavíme, urobíme si chill pauzu. Kocháme sa krajinou, užívame si pohodu. A takú pauzičku si dávame aj dnes. Zároveň poupratujeme v aute. Po takmer týždni je v ňom už poriadny Saigon.

Ani sa nám nechce ísť ďalej. Je tu veget, iba občas domáci prejdú okolo a všetci nás pozdravia. Nakoniec sa premáhame, vyrážame po kľukatých cestách k prvému termálnemu prameňu na kúpanie. A keď budete čítať ďalej, a vydržíte, bude ich omnoho viac. Na miesto prichádzame až za tmy. Kúpanie si odložíme až na ráno. Nocľah nájdeme naozaj veľmi technický. Narýchlo sme zbehli potme z cesty k nejakej riečke a len prerobili auto na lôžkovú úpravu  a zaspali.  Ani fotku som neurobil, hoci miesta nocľahov si zvyknem fotiť. Tak aspoň z google máp záber, že naozaj to bol nocľah typu- "sem to pichneme, a ideme spať a nič neriešime!↓

Deň 8.

Pravdepodobne sa do tohoto bodu dostanú iba tí najväčší vytrvalci v čítaní. A musím znova spomenúť, že celý tento " špás" trval až 28 dní. Ráno vstávame skôr ako obvykle. A pred siedmou hodinou rannou sa už mrochtíme v prvom zo série termálnych prameňov:  Terme di Acquasanta  . A bude ich spolu 10. Preliezame zábradlie a po rebríku schádzame dolu k rieke. Ovanie nás aróma sírovodíka. V takomto skorom dennom čase tu okrem nás nik nie je. Konečne kúpeľ v teplej vode! 

Komu sa páčia takéto miesta na kúpanie, ktoré sú zdarma, tak nemusí prácne rolovať, že kde sa v cestopise objavia ďalšie. Tu je  link na kapitolu termálne pramene v Európe. Nájdete ich tam pár desiatok, s popismi, fotkami aj videami: Free termaly

Keď sme už vstrebali do seba dostatok tepla a minerálov  z vody, presúvame sa v rámci dediny k druhým sírnym prameňom: Sorgenti sulfuree de "Lu vurghe". K nim vedie krátky chodník dolu kopcom k rieke Tronto. Vyviera tu z podzemia niekoľko prameňov. Ich teplota je však o niečo nižšia, než mal predošlý termál:

Stačilo rozkoše! Už dávno sme nepozreli nejaký hrad 😄. Na konci dediny prichádzame k hradu : Castel di Luco . Je v súkromnom rodinnom vlastníctve a je z neho útulný hotel. Vymenili by sme kľudne jednu noc v Pande za noc na tomto hrade...ale rozpočet nepustí. Ešte nie je ani 9h ráno, a tri parádne miesta máme navštívené. 

A počasie praje. Slnečno, teplo. Nachádzame sa už v pomerne hornatej oblasti, na rozhraní Umbrie a Marche, a cez menší priesmyk si to šinieme k náhornej plošine Pian Grande di Castelluccio di Norcia. Tú tvorí dno vyschnutého bývalého jazera. Na pahorku nad planinou sa týči nádherná dedinka Castelluccio..takto to máme v hlavách zafixované z minulých návštev... Ale!! Prichádzame, a nechápeme. Kde sú domy, stromy?? Dedinka už neexistuje! Zrovnali ju so zemou tri zemetrasenia, ktoré prišli pár mesiacov po našej predošlej návšteve!

Neskutočný smútok nás premohol. Len sa nemo pomotáme po rozvalinách, utrieme slzy. A pritom práve Castelluccio bolo v top 5 miest, ktoré sme odporúčali v Taliansku navštíviť.

Myslím, že teraz je ten prípad, kedy video viac vypovie ako fotky..

Vyrážame smutní ďalej. Naviac sa musíme dosť kilometrov vracať, keďže som si nevšimol prenosnú značku o uzávierke cesty. Ako satisfakciu sme dostali lúku plnú jednej veľmi liečivej bylinky, ktorej kvety sme nazbierali, neskôr sme v obchode kúpili olej a tvrdý alkohol, a spravili sme dva druhy macerátu:

Po ceste máme na dnes ešte dva hrady. Prvým je zrúcanina Castello di Ocre . Je k nej ťažší prístup. Celý areál je silne zalesnený, a tak musíme skúšať, že z ktorej strany sa dostaneme do zrúcaniny. Nakoniec pomohol dron, a našli sme časť, kde boli múry dostatočne zbúrané, aby sme vošli dnu.

K poslednej plánovanej zastávke je to už iba kúsok. Pod hradom Castello di Bominaco sa rozhodneme uložiť na noc. Flek je tu kľudný, bezpečný. Máme aj spoločnosť. Dve obytné autá. Je iba 18h podvečer, a tak vybehneme ešte hore na hrad. Ledva sa na ňom rozkukáme, a spustí sa dážď. Nevadí. Keď sa vrátime k autu, spôsobíme údiv kemperov. Mysleli si že iba parkujeme. Ale keď sme  začali auto chystať na spanie, tak len nenápadne pokukávali, že čo s tou Pandou stvárame. 

Nocľah ôsmy↓

Deň 9.

Ráno je čerstvo, prízemný mráz. Ale spalo sa aj s otvorenými oknami príjemne. Celkovo- najlepšie sa nám spí, keď je v aute cca 5 až 10 stupňov. Kým vstane moja polovička, vypúšťam pri svitaní drona, aby mi priniesol nejaké pekné videá. Myslím, že zrovna z tohoto hradu mu to celkom vyšlo. Komu sa nechce hľadať medzi videami, nech sa páči, zostrih zo všetkých hradov navštívených počas celého výletu:

Spomínal som, že tomuto cestopisu budú dominovať hrady. Samozrejme, aj nehradové miesta budú mať svoj priestor. V prvej polovici výletu však bolo hradov viac. Takže témou dnešného dňa bude čo? Nuž, hrady. Ale aj jedna zaujímavá ermita v skale na záver dňa.

V ďalších cestopisoch, z iných výletov po Taliansku, budú hrady len okrajovo, sľubujem!  Bude tam toho z rôznych oblastí " nášho záujmu"  naozaj dosť.

Raňajky a kávu nerobíme na mieste, kde sme dnes spali. Pretože je aj zima, ale hlavne z dôvodu, že smerujeme na Rocca Calascio . Je to parádna stredoveká pevnosť v horách Abruzzi. Poznáme ju dôverne. Viackrát sme tam už boli. Vieme čo nás čaká, a predsa sa tešíme ako prvýkrát. Raňajky a vôňu uvarenej kávy si nechávame na vyhliadkové miesto pri hrade. Na tomto mieste sme kávičkovali zakaždým↓

Po Rocce smerujeme do dediny Castel del Monte. V Apúlii sa nachádza hrad ktorý má rovnaký názov ako táto dedina. Ľudia sa často zvyknú pomýliť pri plánovaní cesty. 

V tejto dedine sa natáčalo veľa filmov. Na námestí majú pamätné tabule, kde sú vystavené letáky zo všetkých filmov. Nás sem doviedol hlavne film Američan kde hral  G. Clooney. Samozrejme, že aj tu nie sme po prvý krát, ale vždy sa sem radi vraciame↓

Dnes chceme vidieť ešte dva hrady.

Castello de Sanctis s vysokými múrmi, a malebné mestečko Pacentro s jeho hradom Castello Caldora .

Stihli sme to v rozumnom čase, a tak nocľah ideme hľadať až niekde do oblasti Riserva Naturale Orientata Feudo Ugni. Z Pacentra však najskôr musíme obísť celé pohorie s vrcholom Monte Amaro, ktorý má výšku 2793 m.n.m. Takže vyššie ako naše Tatry. Čas máme dobrý, preto dáme jemnú podvečernú turistiku k Eremo di Sant'Angelo di Palombaro. Je to v polojaskyni vybudovaná pustovňa, ktorá bola postavená už v 11.storočí. Dnes je možné vidieť  už iba jej zvyšky.

Na dnešok celkom stačilo. Nocľah nájdeme kúsok nad jazerom Lago Sant Angelo. Odbočíme z cesty, a asi po 100m to zapichneme na poľnej ceste pri nejakých záhradách. Za nami už cesta pokračuje len pár metrov , takže nebudeme nikomu prekážať.

Deň 10.

Ráno pozeráme, že aký je dnes dátum. Pokročilý. Na celý výlet sme si vyhradili cca mesiac. Sme už desiaty deň na ceste, a sme ešte len v Abruzzo! Musíme zvýšiť tempo, aby sme celkovo za cca mesiac  stihli prejsť až na kraj Sicílie, a potom západným pobrežím nazad. Dnes sa teda ešte z oblasti Abruzzo presunieme cez Molise až do oblasti Puglia. Túžbou je totiž nocľah pod tajomným hradom Castel del Monte. Ale aj počas presunu zastavíme, poobjavujeme niekoľko hradov. 

Od nocľahu to máme k prvému - Roccascalegna iba pár kilometrov. Sprevádza nás však hmla. Dúfame teda, že z legendárneho hradu na skalnej ostrohe aspoň niečo uvidíme. Prichádzame k vytipovanému miestu, odkiaľ by mohol dron zmapovať terén. Naštastie hmla ustupuje, vzlietam. Presúvame sa priamo do dediny. Pešo sa dostaneme v podstate do polovice hradu. Najvyššie úrovne sú však ešte uzavreté, nie je ani 8h ráno.

Prvým hradom v oblasti Molise je Monte Il Castello, v dedine Pietrabbondante. Sú to len zvyšky bývalého normanského hradu nad zaujímavou dedinkou pod skalami.

Zdržíme sa len krátko, z hradu zostalo naozaj iba torzo. Kľukatými cestami smerujeme k strážnej veži Rocca di Oratino . Tu sa dá zaparkovať v pohode kúsok pod vežou. Skalu, na ktorej je veža postavená, využívajú skalolezci na tréning. K veži sa dá dostať po krátkom, ale dosť strmom chodníčku. No nič nezvládnuteľné to nie je. Teraz je pred nami trocha dlhšie šoférovanie, a v jeho záverečnej časti aj terénna vsuvka po poľnej ceste a strmý kamenistý výjazd až k diablovej stoličke : Torre di Montecorvino . Toto miesto je parádne! Stará veža, rokmi zničená do tvaru obrovskej stoličky. A v jej susedstve prastará ruina opátstva. Nikde nikoho, a tak si v chládku ruín pripravíme niečo dobré na obed. Na neskorý obed, keďže je už 16 hodina. Tie vzdialenosti po vedľajších cestách totiž  zaberú dosť času.

Aby sa náš dnešný cieľ priblížil k splneniu, tak zastavujeme už iba na chvíľu v meste Lucera pri pevnosti Fortezza Svevo-Angioina . Do cieľa navigácia ukazuje ešte 120km. A to je na našom mikroaute po cestách mimo diaľnic na dobré dve hodinky. Nakoniec sa zadarí. Ku Castel del Monte prichádzame tesne pred západom slnka. Nocľah nájdeme kúsok od neho, v pustatine, pri polozbúraných domčekoch ktoré sa nazývajú trulli. Stihnem ešte vypustiť dron pre zábery s poslednými lúčmi slnka. Možno si teraz niekto poviete, že sme na nejakej vínnej ceste či tak nejak. Ale dnes otvárame slávnostne fľašku sektu, fajnového,na oslavu toho, že sme konečne tu! Tento hrad je jednou z mét, ktoré sme na tomto výlete chceli dosiahnuť. Dlho neponocujeme, únava z cesty si vyžiadala svoju daň. Nie z vína! Polovicu som z neho vylial, keďže som s ním pri otváraní trepal ako na pódiu veľkej ceny vo Formule 1.

Deň 11.

Ráno je jasné, bezveterné. Vstávame zavčasu, aby sme si hrad pozreli ešte pred oficiálnym otvorením. Je to skvost! Jeho tvary, inšpirované číslom 8, zachovalosť, miesto na ktorom je postavený, všetko je neskutočné! Castel del Monte Apulia. 

Pokračujeme v ceste ďalej. Pôvodný plán ísť až na koniec Apúlie - na tú pätu talianskej čižmy- meníme. Bolo by to ďalších približne 200km cesty. A tak volíme smer do oblasti  Basilicata. Plán je len približný, na 15-ty deň cesty by sme chceli byť na západnom konci Sicílie. Letmý pohľad do mapy so záložkami vraví, že to vyzerá realisticky.

Vchádzame teda do Basilicaty, a prvou zastávkou majú byť kamenné domčeky zčasti vtesané do skalnatého tufového svahu. Palmenti. Ale čo by to bol za plán, keby sme ho priebežne nemenili?

Cestou náhodne zbadáme zaujímavú dedinu na výraznom kopci, a na jej vrchole stojí niečo, čo z diaľky pripomína hrad. Preto odbáčame, štveráme sa autom hore do dediny  Acerenza.

Zisťujeme, že to nie je hrad ale kostol. Nie je to však zbytočná zachádzka! Kostol bol postavený už v 11. storočí! Samotná dedina má bohatú históriu. Veď už v 4. storočí pred letopočtom ju dobili rimania. Ďalšou zaujímavosťou je fakt, že tu bývala dcéra  legendárneho "Drakulu", Vlada III Tepeša, a je tu pochovaná. Dedina je naozaj zaujímavá. O čom svedčí fakt, že je zaradená do zoznamu 50 najkrajších dedín Talianska.

Odchádzame, a konečne smerujeme k spomínaným Palmenti. Celý názov je Old Rustic Filled Houses.(Parco Urbano dei Palmenti)

 Tieto domčeky boli postupne budované-tesané do skaly- od 19. storočia. Slúžili na výrobu vína. Ideálne podmienky v ich interiéroch zaručovali dokonalé podmienky pre kvasenie vínneho muštu. Niektoré sú otvorené a je možnosť nahliadnuť do vnútra. Žiadne vstupné sa neplatí.

Je pravé poludnie a my sme dnes ešte nevideli žiadny hrad! Tento dlh však ideme hneď napraviť. Ako inak ako po kľukatých horských cestičkách, sa trmácame k dvom dedinám: Castelmezzano a Pietrapertosa. V oboch sú zvyšky normanských hradov. Castelmezzano zaviedlo podivnú parkovaciu politiku, ktorú nemienime rešpektovať. Jediné parkovisko je príliš ďaleko od samotnej dediny. A pravdu povediac, viac zaujímavejšia je pre nás Pietrapertosa. Obe dediny sú na kopcoch prepojené veľmi známym zipe linom" Il Volo dell'Angelo" - v preklade let anjela. Ten však ešte pred sezónou bohužiaľ nefunguje, inak by sme si rozhodne išli zdvihnúť adrenalín. Hlavne keď ešte máme v hlavách zážitok z podobného "letu" v Čiernej Hore.

V dedine pomerne " rozumne" zaparkujeme. Takým tým talianskym domácim štýlom "  a tuto to pacneme a finito! Vďaka tomu, že našim korábom je Fiat Panda, a ešte aj špztky máme podobné tým talianskym, tak nás všade berú že sme domáci. Nebijeme do očí.

Šliapeme chodníkom hore k normanskému hradu. Chodník je výdatne strmý. Slnko nám smaží na hlavy, a tak niet sa čomu čudovať, že hore pri hrade sme upotení ako zo sauny. Pri bráne nás víta milý pozdrav- hrad je uzavretý. Aká novinka! Sme  vďační aj za ten malý lacný dron. Vďaka nemu si aspoň z jeho pohľadu môžme pozrieť miesta, ktoré by sme inak nemali ako vidieť.

Pokračujeme k ďalšiemu z top miest, ktoré  na tomto výlete rozhodne chceme vidieť. Je ním opustená dedina Craco. Pri minulej ceste cez túto  oblasť nám to nevyšlo. Teraz sa nenechávame odradiť. Ako inak, menší problém predsa len musí nastať. Zastavujú nás policajti, vraj je dnes zákaz vjazdu, keďže sa tam nakrúca nejaký historický film. Pantomímou im vysvetľujeme, že sa sem trepeme z ďalekej, pre nich už polárnej krajiny - zo Slovenska. Ukŕkali sme ich, poradili nám obchádzku, ktorou sme sa dostali na okraj dediny, a obišli filmový štáb. Opatrne parkujeme, dvermi na aute netrieskame. Krokom prieskumníkov obchádzame dej scény. Nuž ale viete, chvíľu vonku na úpeku, potom v aute s klímou, a takto sa to strieda celé dni... Nuž som si pár krát kýchol, hlasno, ako prériový bizóň. Zvukár na mňa hodil aký pohľad, že to nebol člen štábu, tak si pošpiním nohavice...

Je tam toho! V stredoveku ľudia nekýchali alebo čo? Možno to v zábere " prišijú" tomu koňovi, ktorý niesol rytiera.

Opustená dedina je celá oplotená. Nie však dostatočne na to, aby sa nám nepodarilo dostať dnu. Obchádzame veľkého spiaceho psa. Ignoruje nás. Prešmykneme sa teda do dediny. O chvíľu počujeme hlasy. Radšej sa pakujeme, keďže je tu zákaz vstupu. Hlasy patrili malej skupinke s prilbami na hlavách. Organizujú sa tu totiž exkurzie pre malý počet ľudí. Samozrejme, že za nie lacné peniaze. Tak sme videli aspoň niečo. Ale plne chápeme ten zákaz. Keďže je celá dedina veľmi nestabilná. Ale dávku adrenalínu sme si dali. Zvyšok "obhliadky" nám zabezpečil droník. Misia je splnená, Craco sme  konečne videli aj my.

Podvečer sa nezadržateľne blíži. A tak sa ešte pred fajrontom, potúlame prašnými cestami pri Teatro dei Calanchi. Slnko nezadržateľne sadá k obzoru, je čas to niekde na noc zapichnúť. Miesto sme našli vedľa kaňonu Calanchi Lucani. Len taká odbočka z cesty, po ktorej veľa áut nechodilo. Nechodilo, ale len čo sme sa vybalili na spaciu úpravu, začali jazdiť. Akoby všetci v okolí robili iba poobedné a nočné šichty! Jedni valili z poobednej, a z druhej strany všetci do nočnej...Preventívne púšťam dron na zmapovanie terénu, robím to tak často, nech vidím čo sa nachádza v blízkom okolí. Nejaké usadlosti, farmy ,atď. Nech vieme, či môžme očakávať rušnejšiu alebo kľudnejšiu noc. 

Tak... A sme na konci ! Žartujem! Je to koniec, ale iba prvej z troch častí. Ak som vás nenudil ako uspávač hadov, tak onedlho si môžte, -a k našej radosti a vďake- pozrieť ďaľšie pokračovania: